Viete, čo to znamená, keď vyhodíte z ôsmeho poschodia zhrdzavený klinec a na zem dopadne traktor?
Prastarý vtip má pointu v tom, že na treťom poschodí býva istý čiernooký chlapík s jamkami v lícach, ktorý spakruky súka z hlavy nekonečné znalosti z oblasti chémie, fyziky i matematiky.
MacGyver.
V časoch, keď ho vysielali v našich končinách, býval idolom chlapcov od 6 do 13 rokov a dievčat od 13 do 19 rokov (no dobre, v niekedy aj do deväťdesiat, ale u oboch pohlaví rovnako).
Bol iný ako nabúchaní americkí svalovci, či šťúpli čínski karatisti, čo sa prebíjali životom vďaka svalom, úderom a zbraniam. On si vystačil s vreckom v nohaviciach, v ktorom ukrýval švajčiarsky nožík, žuvačky, čokoládovú tyčinku, lepiacu pásku a podobné drobnosti. Nemyslite si, že to bol nejaký somrák, všetko sa mu zišlo - tu potreboval vyrobiť výbušninu, tam zlikvidovať balistickú strelu, a to by v tom bol čert, aby to nešlo kancelárskou sponkou. pokračovanie článku
Derrick je fenomén, ktorému som nikdy nerozumela.
Teda, aby ste rozumeli, mala som jasno v tom, kto je obeť, a kto vyšetruje. Niekedy sa mi dokonca stalo, že som mala okamžite jasno aj v tom, kto je vrah.
To, že vrchný inšpektor nebol prototypom antického ideálu krásy, mi takisto neprekážalo. Pre mňa je skôr záhadou, že sme si k tým svietiacim debnám sadali znova a znova, hoci sme vedeli, že aj dnes bude na odhalenie páchateľa použitý rovnaký vyšetrovací postup ako pred týždňom.
Spomínate si?
Inšpektor Derrick príde so svojím fešáckym parťákom Harrym na miesto činu, potom si záhadným metodologickým postupom vyhliadne náhodne zvoleného podozrivého, ktorého dovtedy obťažuje telefonátmi a návštevami, kým ten úbožiak nepustí perie a nezaspieva.
Poviem vám, keby som ja bola vrah, stačil by mi aj Derrickov hlboký pohľad, okamžite by som sa priznala k mordu aj bez dôkazov. pokračovanie článku
Kedysi som svieže knihy Lucy Montgomeryovej čítala pod lavicou, lebo slovenčinárka trvala na povinnom čítaní a strkala nám do pozornosti depresívne Čenkovej deti.
O niekoľko rokov neskôr celkom iná slovenčinárka prikázala mojej dcére čítať Annu zo zeleného domu a viete, ako to dopadlo?
Pod lavicou čítala akúsi depresívnu ságu o upíroch.
Netrúfam si tipovať, čo bude pod školskou lavicou čítavať nasledujúca generácia dievčat, viem však, že moja dcéra sa k Anne predsa len dostala, a to cez televíznu obrazovku. Určite to bolo aj vydareným obsadením hlavnej herečky (vraj ju vybrali spomedzi 3000 dievčat), ale najprv sa vráťme ku knihe. pokračovanie článku
Tuším to bolo niekedy koncom jari.
Letné skúškové obdobie vrcholilo, chýbala mi posledná skúška z eMeRHá a ja som namiesto analýzy príčin Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá nebola ani veľká, ani októbrová, stála v rade pred kinom Hviezda a čakala, kým teta otvorí to prekliate miniokienko.
V ten deň som mala šťastie. Kradmá ruka si spoza plexiskla vzala moju papierovú päťdesiatkorunáčku a naspäť mi cez polkruhový otvor šuchla posledné tri opečiatkované zelenkavé lístky. Vypredané.
Miesta na kraji v prvom rade síce znamenali zmeravený krk a príšerný zvuk, ale čo by študent neurobil pre kultúrny zážitok.
"Osoba, ktorá upraví, sfalšuje, úmyselne zničí, poškodí či akokoľvek pozmení tento dokument, môže byť potrestaná pokutou do výšky 10 000 dolárov, stratou slobody na 5 rokov, alebo oboma spôsobmi."
Nejako takto začína film, v ktorom rozkošný dlhovlasý chalanisko páli v ohníku povolávací rozkaz a ja sa mu ani nečudujem. Cestovať kamsi cez pol zemegule len preto, aby se zastrelili pár úbohých vietnamských chlapcov skôr, ako oni zastrelia vás, no ktože by to chcel? pokračovanie článku
Práve vstupujem na mínové pole.
Niežeby sa v indiánskych filmoch používali nášľapné míny, to nie, uvedomujem si však, že za akýkoľvek sarkastický tón na tému Winnetou ma potrestá nielen samotný Manitou (ó, Veľký Manitou!), ale aj tí čitatelia, ktorí mali kedysi šťastie byť deťmi.
Už aj za to, že som minule v ktoromsi článku omylom spotvorila meno krásnej Ribanne, som od toho tam hore (ó, Veľký Manitou!) dostala zaslúžený trest - zrazilo sa mi mlieko na sporáku.
Dnes sa chystám nechať vykysnúť cesto, načim mi dávať si pozor na jazyk.
A keby mi predsa len niečo ušlo, som ochotná sa kajať a ako tuhý nefajčiar zdolať fajku mieru, ak nie priamo zakopať vojnovú sekeru. pokračovanie článku
Už sa vás niekto pýtal, čo pre vás znamená Veľká noc?
Že nie?
Vravíte, že nie ste žiadna celebrita, aby sa vás ľudia spytovali také veci?
Vlastne ani mňa nie, ale pre istotu mám odpoveď pripravenú. Vyzerá nejako takto:
"Hmm (dlhé váhavé zamyslenie), v prvom rade to bude údená šunka s cviklou, potom maľované vajcia a do tretice zúfalé pokusy utiecť pred nadr... natešeným spolužiakom, ktorý práve zazvonil na dvere nášho domu.
Ale hádam najviac sa mi sviatky jari spájajú s francúzskou komédiou.
Nehovorím len o veľkonočnej klasike s Belmondom, ktorá bývala a stále je povinnou televíznou jazdou. Na slávneho Bébela sa však tešili hlavne naše mamy - pre pionierky v rozpuku ako ja to bol len pokrčený škaredý ujo. Nám, našim otcom a bratom pišťalo srdce skôr pri pohľade na istého nervného minichlapíka s kockatou hlavou a elastickou tvárou. Volali ho Fufu." pokračovanie článku
Je prvý apríl.
Médiá sa hystericky predháňajú, aby prišli s textom, ktorému všetci uveria a pritom všetci vieme, že si z nás robia srandu. Toto je chvíľa ako stvorená pre mňa.
Ako by povedal pán Kaplan z Večernej prípravnej školy pre dospelých:
"Damyjapanóve, nepudu teťko dělat pro fas ňákej chloupej šouprokrám, čišel čas na fášna šurnalistika."
Súc uvedená klasikom, nebudem sa s tým veru dlho párať a rovno načriem hlbokou lyžicou do studnice múdrosti priamo na internete.
Čo teda vraví stará dobrá Wikipédia o seriáli No počkaj? Pozrime sa na to:
"Ústredným motívom animovanej rozprávky je snaha vlka chytiť zajaca, pravdepodobne preto, aby ho mohol zjesť."
Vidíte to, čo ja?
Dnes nemusím hýriť humorom. Urobil to za mňa niekto iný... pokračovanie článku
Pred dvoma rokmi ma priatelia pozvali na kávu do Kalifornie.
Viem, už som to raz vravela, ale v detstve mi vtláčali do pamäte také večné vety ako: "Opakovanie je matkou múdrosti" a "Historia magistra vitae est" - a to zanechá stopu aj na sebaväčšom lajdákovi.
Ten druhý citát si pamätám najmä preto, že sme si ho museli napísať na prvú stranu dejepisného zošita a učiteľ trval na tom, že vitae sa píše so zlepeným A a E na konci.
Kto to nemal takto, dostal pravítkom po prstoch.
No dobre, trochu si vymýšľam. Za mojich školských čias sa po prstoch pravítkom nešvácalo, ale za zlepené A a E som dostala jedničku, lebo som ho mala najkrajšie z triedy, preto si to tak dobre pamätám.
Odvtedy viem, že zopakovať zásadné pravdy občas treba, najmä, ak ide o článok, ktorý nadväzuje na osem predchádzajúcich a čitateľ je plný informácií z krízy, opíc a kadečoho, čím ho napĺňajú médiá. pokračovanie článku
Možno ste si všimli, že sa v tejto nostalgickej seriálovo-filmovej ságe nevyhýbam ani krajinám, ktoré nie sú v centre pozornosti väčšinového diváka.
Mala som tu rozkošnú rumunskú sirotu, odvážnych sovietskych kozmonautov, či výrobcu ľadových cencúľov, nezabudla som ani na obdivovateľov krásnych poľských obnažených žien. Je teda najvyšší čas na našich bratov tuto z Dolnej zeme (konkrétne sestru).
Na začiatok si vyskúšame, či u vás funguje Pavlovov reflex. Prečítajte si pozorne nasledujúce slovo, najlepšie nahlas aj s výkričníkom:
Iiiiiiiija!
Už si vyzúvate dreváky? Ak áno, ste tu správne.
Budeme hovoriť o Linde Veszprémiovej. pokračovanie článku
Najprv som si prečítala knižku.
Bola nehorázne hrubá, ale to viete, v istom dievčenskom veku nie je nič dostatočne hrubé na to, aby ste sa neprepracovali k prvému bozku. Ten bol zvyčajne až na dvestopäťdesiatej ôsmej strane, ale bol.
Sotva sme si po škole spravili úlohy, už sme hltali Angeliku aj s de Peyracom. Po sobotách a nedeliach sme bojovali (o lásku, samozrejme) s večnou Ambrou, Scarlett O´Harovou, i Gričskou čarodejnicou, ktorú v šesťdesiatych rokoch zachránili pred skazou naši predkovia tým, že ju šlohli zo socialistickej knižnice (fakt, na druhej strane bola ešte pečiatka).
Bolo to také romantické... šťavnatá Meggie zostupuje po schodoch v dlhých šatách, páter Ralph zabúda na pánbožka i na otvorené ústa, lebo vidí krásu... ktorá z nás by to nechcela zažiť?
Myslím vtedy.
Dnes sme už ošľahané vetrom, rokmi i nepodarenými vzťahmi.
Vieme si celkom dobre predstaviť, žeby to bola s takým kňazom celkom pekná komplikácia, a tak nám to až také romantické nepríde... pokračovanie článku
Internet tvrdí, že ide o jeden z najúspešnejších britských filmov všetkých čias.
Oscar za najlepšiu hudbu, plus nominácia za najlepší film, scenár a réžiu.
Striptíz, v ktorom ide dolu skutočne všetko.
Tržby 257 miliónov dolárov a nejaké drobáky navrch.
Keby ste túto tortičku rozdelili na 73 rovnakých kúskov, iba jeden z nich by zaplatil výrobu samotného filmu, zvyšok by bolo vreckové.
Na prilepšenie.
Ale nie o tom som chcela.
Chcela som o sebe. pokračovanie článku
"Agente Kúpše, dáte si tšešňový koláč a šálek hošké kávy?"
Povedali by ste, že táto veta je zo seriálu, ktorý vyvoláva zimomriavky?
Že ide o kúsok, na ktorý vyčkávate každý boží týždeň až do neskorých večerných hodín, aby ste nakoniec skončili s hlavou zaborenou do vankúša, lebo nikdy neviete, kedy sa zjaví Bob?
A že sa uprostred toho desu začnete zrazu nemiestne rehotať na akejsi scéne z policajnej stanice?
Tak presne takéto je mestečko Twin Peaks.
Neviete, či sa pozeráte na horor, sitkom, psychotriller, detektívku alebo kovbojku - málokomu sa totiž podarí do jedného 30-dielneho seriálu vtesnať toľko žánrov naraz.
Taký je už raz David Lynch.
Čudný, fascinujúci, nepochopiteľný a návykový. pokračovanie článku
Viete, aká je najspoľahlivejšia metóda likvidácie robotov?
Možnosti sú dve.
Buď vylovíte z vrecka starý hrdzavý klinec a trošku sa im pošpárate vo vnútornostiach, alebo im dáte zákernú otázku.
Napríklad takúto:
"A i B sedeli na komíne.
A spadlo, B odletelo.
Čo ostalo na komíne?"
Kým sa tým kovovým rárohám budú variť elektrónky v hlave, my sa pozrieme na priekopníka detského vedecko-fantastického filmu - dvojdielny sovietsky kúsok režiséra Richarda Viktorova Moskva - Kassiopeia (v originále Москва — Кассиопея) a Cesta vesmírom (Отроки во Вселенной). pokračovanie článku
Je piatok večer.
Deň, keď môžem ostať hore.
Zajtra sa do školy nejde.
Mám dvanásť rokov.
Možno trochu viac.
Mladšia sestra dávno zaspala.
I mama si šla ľahnúť.
Je unavená.
Ostali sme tu už len traja.
Ja, otec a čiernobiely televízor.
O chvíľu privítame návštevu.
Príde k nám Bodie a Doyle.
Idylka. pokračovanie článku
Upozornenie pre intelektuálnejšie vybavených čitateľov:
Tento článok nie je oslavou americkej komerčnej seriálovej kultúry. Jeho účel je výsostne nostalgicko-pamätnícky, a keď na to bude príležitosť, pokúsim sa o pohŕdavý výsmech, lebo však nič nie je v našich končinách očistnejšie, ako ofrflať čokoľvek, čo som nerobil ja.
Začneme ako vždy, ľúbozvučnou zvučkou z prvej série. Tuším si mená dabingových hercov pamätám i po tých dvadsiatich rokoch. Napríklad ten vyumývaný ocko Walsh s plešinkou - Marcel Vašinka, neskôr premenovaný na Jana Vlasáka.
Alebo Mirka Součková. Nepoznám tú herečku, ale určite musí vyzerať ako Donna.
A ktovie, či je Petra Hanžlíková rovnaká potvora ako Brenda... pokračovanie článku
"Toto je volanie o pomoc z ťažobnej lode Červený trpaslík.
Posádka je mrtvá, zahynula v dôsledku ožiarenia.
Prežil len Dave Lister, ktorý bol v čase nehody na lodi v stave nevedomia a jeho tehotná mačka, bezpečne uzavretá v sklade.
Po prebudení o tri milióny rokov sa Lister nachádza iba v spoločnosti tvora, ktorý sa vyvinul z jeho mačky, a Arnolda Rimmera, holografickej simulácie jedného mrtvého člena posádky.
Chovám v sebe bláznivú nádej, že za tri milióny rokov, čo sme preč, ľudstvo prestalo viesť vojny, vyliečilo všetky choroby a podarilo sa mu zjednodušiť tlačivo daňového priznania.
Som Holly, lodný počítač s IQ 6000. Rovnaké IQ má 6000 učiteľov telocviku." pokračovanie článku
"Veroniko, Veroniko, snad můj dárek potěší tě.
Opatruj ho, milé dítě, zachovej si skromnost svou..."
Po týchto dvoch riadkoch musím čitateľa varovať. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak k niečomu nemáte aspoň aký-taký citový vzťah, tak je to strašná nuda (ako príklad uvediem nekonečné hľadanie Higgsovho bozónu, či trojhodinové video šéfkinej vnučky patlajúcej sa v piesku).
Takže, ak vám slová piesne z tohto rumunského filmu nič nehovoria, je čas robiť niečo užitočnejšie (zvyšovať HDP, umyť riad po deťoch alebo ísť pomocou umytého hrnčeka popočúvať cez stenu susedov - vraj je to najnovší módny trend našej politickej scény).
My sa teraz pozrieme na inú scénu, síce trochu menej nervnú, o to však exotickejšiu. pokračovanie článku
Retrospektíva na úvod.
Január 1982: Idem s Renčou do kina. Cestou domov obe spievame samelove, hedmi eblee...
Február 1982: Do kina ideme ja, Iveta a Renča. Ziapeme ako šibnuté, že agačjúú, dej mou tuplájee...
Marec 1982: Kulmujem si v kúpeľni vlasy. Uprostred telmibój, telmibój, zvoní Zuzka.
Má navyše lístok.
Stále marec 1982: Do kina beriem susedu z ôsmeho. Ešte to nevidela.
Večer sa zavrieme do detskej, spievame do kulmy vígoutugédr, šúbap šúbabibap dindí didong.
Suseda z ôsmeho zrazu predpaží pravú ruku a opisuje pred sebou ukazovákom polkruh so slovami kíp tólkin, ó kíp tólkin.
Monika z Áčky to vraj videla osemkrát. Monika je slabota.
Renča má na konte dvanástku. Má tetu, čo trhá v kine lístky. Obdivujeme ju, pozná všetky texty naspamäť. Tvrdí, že v jednej scéne je na aute pomádou napísané JOHN, a nie Danny. To akože Travoltove skutočné meno. Veríme jej.
Máj 1982: Pomádu som od januára videla celkom sedemkrát. Renčina teta nás už púšťa dovnútra na schody zadarmo.
Renča má od tety aj plagát Travoltu, visí jej v izbe.
Moja teta je žeriavnička. Mne visí na stene len Žbirka vytrhnutý z Kamaráta. pokračovanie článku
Frasier je situačná komédia o dvoch bratoch Žeriavovcoch - Frasierovi a Nilesovi, ktorí sa starajú o svojho chorého otca Martina Žeriava. V príbehu sa vyskytuje ešte otcova fyzioterapeutka Vavrína Mesiacová a Frasierova kolegyňa Ružena Dojlová.
To som tomu dala, že?
Teraz ma polovica čitateľov obviní z prznenia angličtiny a druhá zase z výsmechu jazyka slovenského. A keďže polovice sú len dve, nebudem sa pliesť do remesla prekladateľom a začnem pekne odznova. pokračovanie článku
Ako jará študentka som v rámci dejepisu povinne chodila na filmové predstavenia.
No čo, poviete si, však si pri tom až tak netrpela, čo sa sťažuješ.
Nesťažujem sa, len som si spomenula, ako nás nahnali do kina Družba na akýsi vojnový film, ktorý by dnes bez debaty spadal do kategórie "nevhodné pre deti a mládež do 18 rokov". Niežeby sa partizán Kosťa bezhlavo zaľúbil do komsomolky Oľgy, išlo skôr o drsné scény znetvorených konských hláv a krvavých nepriateľských okupantov, ktorí padali na hrudy hliny ako hrušky z hrušky. V noci som sa potom budila spotená v domnení, že na náš panelák práve spadlo nemecké lietadlo a zabilo v ňom celé stádo koní. Neviem síce, čo by v panelovom dome robili kone, ale snu a lietadlu nerozkážeš.
Len čo som dosiahla vek plnej právnej zodpovednosti, povedala som si, že ma už na žiadnu vojnovú snímku nikto nikdy nedostane.
Dostal.
A ani som sa veľmi nebránila. pokračovanie článku
Tak čo? Lúpiť? Nelúpiť? Zožrať? Nezožrať?
Nie, neľakajte sa! Neprivrávam sa našim papalášom, to je len tá slávna scénka, v ktorej partička zbojníkov rieši zložitý manažérsky problém pomocou SWOT analýzy.
Je zima, väčšina obyvateľov Slovenska už stihla vytráviť majonézový šalát, i deti už určite pokazili prvú hračku od Ježiška. Správny čas na pekný príbeh.
(Teraz by mala nasledovať veta: "Viete si, napríklad, predstaviť Vianoce bez Mrázika?"
Túto vetu nenapíšem. Napíšem niečo iné.)
Čo keby ste sa ale vykašľali na telku a prečítali si o skutočných osudoch Marfušky, Ivana či Baby-Jagy? Nie ste zvedaví, či má Nasťa vrásky? Ja teda hej... pokračovanie článku
Dnes sa pozrieme na zúbky najväčšiemu televíznemu oteckovi všetkých čias.
Niežeby iní ockovia neboli lepší, dokonca si myslím, že je oveľa viac kvalitnejších darcov chromozómu XY, to len istý americký časopis nemá nič iné na robote, len zostavovať rebríčky, a to ešte bez československých tatov, s ktorými nás baví svet.
Nuž teda, tento víťaz menom Cliff Huxtable má čiernu pleť, päť detí a diplom gynekológa na stene.
To, že sa nejaký komediálny seriál zaoberá príbehmi slušnej černošskej rodiny, bolo v osemdesiatych rokoch samo o sebe výnimočné. Dovtedy sa na obrazovkách producírovali bohaté a hlavne biele naftárske detičky s veľkými kovbojskými klobúkmi na hlúpych hlavičkách, a ak sa predsa len dostal do záberu aj nejaký afroameričan, tak zvyčajne len ako zdrogovaný člen nechutne zákerného gangu z Bronxu.
Tu to bolo zrazu celkom inak. pokračovanie článku
Ak by som mala označiť film, ktorý urobil pre prienik kapitalizmu na socialistické obrazovky najväčší kus práce, tak by to bola poľská Sexmisia.
Nečudujte sa, milí moji (teraz sa privrávam najmä našej mládeži), veď dovtedy boli zábery nahatých ženských pŕs na obrazovke skutočne raritou.
Ani neviem, k čomu by som to prirovnala.
Bol to rovnaký šok, aký by ste zažili, keby na Markízajojke začali dávať v sobotu večer dvojhodinový dokument o podiele Jozefa Miloslava Hurbana na vzniku časopisu Slovenské pohľady.
Pamätám si ten okamih, akoby to bolo dnes. Sedím si v kresle vyrobenom podľa plánu šiestej päťročnice a hľadím na televízor značky Rubín 401. Na druhom programe práve dávajú fascinujúci armádny magazín Azimut, keď tu, ani neviem prečo, vstanem a prepnem na prvý program.
Tam, Sodoma-Gomora (pardón, vtedy sa vlastne vravelo Dukla-Slavín)!
Akýsi herec stojí vo výťahu s holou babou a je zrejmé, že trpí neslobodou. Ústa sa mu skrúcajú od utrpenia, ale škaredá lúza totality mu nedovolí okúsiť mäkkosť poprsia... taký to bol film! pokračovanie článku
Až doteraz som si žila s pocitom, že Doktorka Quinnová je pekne starý seriál.
Keby sa ma na to niekto opýtal (aj keď neviem, prečo by to robil), zaradila by som ho niekam do čias Dallasu.
Prvá vec, ktorá ma teda pri získavaní informácií o 150-dielnom seriáli americkej produkcie prekvapila, boli roky výroby - posledná epizóda skončila len pred 13 rokmi.
Aj som to chcela vzdať, lebo čo už sa len môže udiať s človekom za takú krátku dobu, herci a herečky isto nestihli ani veľmi zostarnúť.
Potom som objavila aktuálnu fotografiu Sullyho, ktorého kedysi žrali všetky devy pod zákonom, a bolo to.
Vopred vás teda varujem, že ženy zo seriálu vyrástli do krásy (takmer som použila nepatričný výraz "zostarli") a muži... a veď je to jedno, chlap nemá byť krajší od opice, to by príroda zbytočne mrhala svojim potenciálom, ako vravieval môj nebohý svokor. pokračovanie článku
V septembri tohto roka uplynulo 25 rokov od okamihu, čo v garáži rodiny Tannerovcov pristál chlpatý mimozemšťan Alf a začal naháňať ich mačku.
Cynický prišelec s ôsmimi žalúdkami robil peklo na zemi štvorčlennej rodine celých 102 epizód, potom jeho "dočasný"(vieme o tom svoje, že?) pobyt ukončil náhly nedostatok financií.
Zdá sa vám to zvláštne u takého úspešného seriálu?
Zaujíma vás, ako skončili štyria hlavní predstavitelia Tannerovskej rodiny?
Kto bol skutočný Alf a ako sa mu darí dnes?
Pripomínam, že opäť ide o dokonale neoverené informácie a máličko zákerné fotografie, na ktorých sa starne pohybom myši... pokračovanie článku
Mám takú malú úchylku.
Každý nejakú má. Niekto si hryzie nechty na nohách, toť suseda zase rada obstriháva kaktusom pichliače. Moja úchylka sa prejavuje hocikedy. Napríklad na cintoríne. Nemusíte sa o mňa báť, v zásade ma z celého cintorína zaujímajú len také tie malé fotky v okrúhlych rámikoch. Hádam ste pochopili, že tá úchylka je neškodná. Obzerám si teda fotky. Najmä také, na ktorých je tá istá tvár kedysi - a dnes. O dvadsať, ešte lepšie o 50 rokov neskôr.
Minule som stretla bývalú spolužiačku zo školy, najkrajšie dievča z ročníka. Povedali sme si zopár slov, zatiaľ čo moje vnútorné JA tlmene vykrikovalo niečo ako: "Háá, tá ale zostarla, čo to má za diery na čele?". Kráčala som po chodníku a tajne hľadela na každú lesklú plochu, či som to aj ja tak...
"Do kelu, čo tam vpravo od oka robí tá nepodarená vráska?"
Doma som si naliala čistého (vareného) vína a zapla telku. Práve šiel jeden zo seriálov, ktoré pozerávam roky.
"Ktovie či tá herečka ešte žije?", už šepkalo moje JA.
Takto komplikovane sa dostávam k vysvetleniu, prečo je na svete tento malý škodoradostný výber fotografií známych i neznámych umelcov, ktorí vďaka telke nikdy nestarnú. pokračovanie článku
Keď chcete nad nejakým národom urobiť pohŕdavé "pche", najľahším terčom sú Američania.
Stačí zájsť do kina na akýkoľvek katastrofický film, a hneď je každému jasné, že iba prezident Spojených štátov vie používať telefón, aby zavolal na nejaké číslo a povedal historickú vetu: "Hele, můžete to spustit a rozbít ten opravdu zákeřnej meteorit, co se právě chystá padnout na naši krásnou planetu".
Milióny divákov si v tej chvíli utierajú slzy papierovými vreckovkami a slová odvážneho prezidenta vchádzajú do dejín kinematografie, zaraďujúc sa do radu hneď za "hastalavistabejby" a "bond, džejmsbond".
Alebo za vami príde ranno-pubertálna dcéra, ktorá bežne dostáva ťažkú alergiu pri každom materinskom bozku, a zrazu vás objíma so slovami "mám ťa rada, mami". Vtedy si môžete si byť na 99 % istí, že práve dopozerala Hannu Montanu alebo Zachráňte vojaka Ryana, príp. Willyho 1 až 43 (zvyšné percento súvisí s vreckovým).
Vo vyvolávaní emócií sú Amíci fakt dobrí.
Lenže ja už pár dní dýcham kalifornský vzduch a zatiaľ ma nič nedojalo.
Kde sa stala chyba? Som vôbec v správnej Amerike? pokračovanie článku
Prológ.
Je voľný deň. Sedím s deťmi na brehu Dunaja blízko obchodného centra a sledujeme lode.
Vyzúvam sa a ukladám si bosé chodidlá do polovlhkého trávnika.
Predstavujem si, že je to lúka.
Trávnik je na môj vkus príliš dokonalý, no mne to nevadí, tie steblá totiž liečia.
Ľudia pár metrov za mnou sedia na barových stoličkách, ale kvôli nim sem nechodím. Vlastne som na nich ešte nikdy nesedela.
Syn sa váľa po trávniku dolu kopcom, dcéra má v ušiach slúchadlá, ja sa dívam na vodu.
Zrazu zazvoní mobil, volá môj študent. Pýta sa na čas zajtrajšej opravnej skúšky, som totiž jeho triedna.
Práve mi začal školský rok. pokračovanie článku
Na hodinách školskej angličtiny sme sa naučili asi päť výrazov pre WC.
Vraj sa s touto slovnou zásobou vo svete nestratíme.
Podľa mňa sa naša angličtinárka spoliehala na to, že "náš" svet budú ešte sto rokov tvoriť spriatelené socialistické krajiny, a to nám naozaj postačí miesto slov ukázať prstami dve veľké nuly.
Musím svoju bývalú učiteľku sklamať. Ako už niektorí viete, ocitla som sa vďaka káve na opačnom konci zemegule - v Kalifornii.
A to ešte s plným močovým mechúrom. Po káve sa to obyčajne stáva.
Súc hrdá na svoje školské vysvedčenia, smelo oslovujem miestnu čašníčku ázijského výzoru slovami:
"Wér is dh tojlet, lávtry, dabljúsí, zírou-zírou, klouzet?"
A ona? pokračovanie článku
Fasinuje ma pohľad na človeka.
Korene tejto úchylky nachádzam v časoch, keď som bola vo zvýšenej miere nútená absolvovať množstvo svadobných tancovačiek, stužkových slávností či iných pochybných zábav. Ja totiž nerada tancujem také to kruhové monštrum, v ktorom sa všetci drmú raz na jednej node, potom na druhej a do toho mávajú rukami, pričom nikto nevie, s kým vlastne tancuje.
Pri jednej takej akcii mi napadla bohovská myšlienka a tú praktizujem dodnes. Na pozvanie do tanca vravím, že to tu radšej budem pozorovať, aby som si všetkých vryla do pamäte.
Nejako mi to však ostalo a naozaj, po čase ma to začalo nesmierne baviť.
Človeka pozorujem kdekoľvek. V autobuse, na ihrisku, v čakárni, v jedálni, v zrkadle... nič mi nie je sväté.
Nehovorím, že by ten istý zážitok nespôsobovala aj pekne skonštruovaná katedrála či výborne položený štít vysokohorského masívu. Musím sa priznať, že slzím aj pod Van Goghovým obrázkom, keď občas zablúdim do múzea.
Keď však zazriem ázijského deduška, ktorý vedie vnučky zo školy, zmäkne mi srdco ako maslo na radiátore a vtedy viem, že som na tomto mieste nebola zbytočne. pokračovanie článku
Mám jednu fóbiu. Vlastne tie fóbie sú dve, ale pavúkov sa bojí kde-kto.
Ja sa bojím, že nebudem mať strechu nad hlavou.
Nejde o klasický problém s hypotékou, nehrozí mi ani osud bezdomovca (u mamičky ma prichýlia vždy). Hovorím o tom, že ak niekam cestujem, potrebujem mať istotu, že budem mať kde zložiť hlavu, zubnú kefku a brožovanú zbierku slovenskej poézie 20. storočia.
A že mi počas spánku nebudú behať po hlave ploštice posteľné a fúzače pižmové.
Inak som celkom skromný tvor, netrvám ani na oddelených toaletách, predsa len som absolvent internátneho ubytovania v Horskom parku pred rekonštrukciou.
Možno si teraz nejaký prériový vlk povedal, že spať sa dá predsa aj pod širákom, ale kde už len v Amerike zoženieš pravý širák? Namôjdušu som v obchodoch videla len kovbojské klobúky a mexické sombréra.
A tak sme si vopred rezervovali prenocovanie v moteli. pokračovanie článku
Mala som 14 rokov a bola som v najvyššej triede základnej školy.
Okrem toho, že som mohla z výšky mojich 163 sm pohŕdavo sledovať siedmakov a ostatných mladších nešťastníkov, ako sa mocú cez desiatovú prestávku po chodách dokolečka dokola (my, ôsmaci, sme túto povinnosť pubertálne ignorovali, kým nás súdružka učiteľka pod hrozbou písomky z matiky tiež nenahnala do stáda), mala som právo stať sa iskričkovou vedúcou malým prvákom.
Prváci neboli nebezpeční, naopak. Malí šesťroční chlapci sa do mňa a do spoluvedúcej Ingy beznádejne zamilovali a núkali nám manželstvo slovami "ja si ťa vezmem za ženu" (týmto oznamujem Igorkovi, že som opäť k dispozícii). pokračovanie článku
Človek, žena, matka, dcéra, sestra, priateľka, kamoška, kolegyňa, rybka, Didi...
