"Veroniko, Veroniko, snad můj dárek potěší tě.
Opatruj ho, milé dítě, zachovej si skromnost svou..."
Po týchto dvoch riadkoch musím čitateľa varovať. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak k niečomu nemáte aspoň aký-taký citový vzťah, tak je to strašná nuda (ako príklad uvediem nekonečné hľadanie Higgsovho bozónu, či trojhodinové video šéfkinej vnučky patlajúcej sa v piesku).
Takže, ak vám slová piesne z tohto rumunského filmu nič nehovoria, je čas robiť niečo užitočnejšie (zvyšovať HDP, umyť riad po deťoch alebo ísť pomocou umytého hrnčeka popočúvať cez stenu susedov - vraj je to najnovší módny trend našej politickej scény).
My sa teraz pozrieme na inú scénu, síce trochu menej nervnú, o to však exotickejšiu. pokračovanie článku
Retrospektíva na úvod.
Január 1982: Idem s Renčou do kina. Cestou domov obe spievame samelove, hedmi eblee...
Február 1982: Do kina ideme ja, Iveta a Renča. Ziapeme ako šibnuté, že agačjúú, dej mou tuplájee...
Marec 1982: Kulmujem si v kúpeľni vlasy. Uprostred telmibój, telmibój, zvoní Zuzka.
Má navyše lístok.
Stále marec 1982: Do kina beriem susedu z ôsmeho. Ešte to nevidela.
Večer sa zavrieme do detskej, spievame do kulmy vígoutugédr, šúbap šúbabibap dindí didong.
Suseda z ôsmeho zrazu predpaží pravú ruku a opisuje pred sebou ukazovákom polkruh so slovami kíp tólkin, ó kíp tólkin.
Monika z Áčky to vraj videla osemkrát. Monika je slabota.
Renča má na konte dvanástku. Má tetu, čo trhá v kine lístky. Obdivujeme ju, pozná všetky texty naspamäť. Tvrdí, že v jednej scéne je na aute pomádou napísané JOHN, a nie Danny. To akože Travoltove skutočné meno. Veríme jej.
Máj 1982: Pomádu som od januára videla celkom sedemkrát. Renčina teta nás už púšťa dovnútra na schody zadarmo.
Renča má od tety aj plagát Travoltu, visí jej v izbe.
Moja teta je žeriavnička. Mne visí na stene len Žbirka vytrhnutý z Kamaráta. pokračovanie článku
Frasier je situačná komédia o dvoch bratoch Žeriavovcoch - Frasierovi a Nilesovi, ktorí sa starajú o svojho chorého otca Martina Žeriava. V príbehu sa vyskytuje ešte otcova fyzioterapeutka Vavrína Mesiacová a Frasierova kolegyňa Ružena Dojlová.
To som tomu dala, že?
Teraz ma polovica čitateľov obviní z prznenia angličtiny a druhá zase z výsmechu jazyka slovenského. A keďže polovice sú len dve, nebudem sa pliesť do remesla prekladateľom a začnem pekne odznova. pokračovanie článku
Ako jará študentka som v rámci dejepisu povinne chodila na filmové predstavenia.
No čo, poviete si, však si pri tom až tak netrpela, čo sa sťažuješ.
Nesťažujem sa, len som si spomenula, ako nás nahnali do kina Družba na akýsi vojnový film, ktorý by dnes bez debaty spadal do kategórie "nevhodné pre deti a mládež do 18 rokov". Niežeby sa partizán Kosťa bezhlavo zaľúbil do komsomolky Oľgy, išlo skôr o drsné scény znetvorených konských hláv a krvavých nepriateľských okupantov, ktorí padali na hrudy hliny ako hrušky z hrušky. V noci som sa potom budila spotená v domnení, že na náš panelák práve spadlo nemecké lietadlo a zabilo v ňom celé stádo koní. Neviem síce, čo by v panelovom dome robili kone, ale snu a lietadlu nerozkážeš.
Len čo som dosiahla vek plnej právnej zodpovednosti, povedala som si, že ma už na žiadnu vojnovú snímku nikto nikdy nedostane.
Dostal.
A ani som sa veľmi nebránila. pokračovanie článku
Tak čo? Lúpiť? Nelúpiť? Zožrať? Nezožrať?
Nie, neľakajte sa! Neprivrávam sa našim papalášom, to je len tá slávna scénka, v ktorej partička zbojníkov rieši zložitý manažérsky problém pomocou SWOT analýzy.
Je zima, väčšina obyvateľov Slovenska už stihla vytráviť majonézový šalát, i deti už určite pokazili prvú hračku od Ježiška. Správny čas na pekný príbeh.
(Teraz by mala nasledovať veta: "Viete si, napríklad, predstaviť Vianoce bez Mrázika?"
Túto vetu nenapíšem. Napíšem niečo iné.)
Čo keby ste sa ale vykašľali na telku a prečítali si o skutočných osudoch Marfušky, Ivana či Baby-Jagy? Nie ste zvedaví, či má Nasťa vrásky? Ja teda hej... pokračovanie článku
Dnes sa pozrieme na zúbky najväčšiemu televíznemu oteckovi všetkých čias.
Niežeby iní ockovia neboli lepší, dokonca si myslím, že je oveľa viac kvalitnejších darcov chromozómu XY, to len istý americký časopis nemá nič iné na robote, len zostavovať rebríčky, a to ešte bez československých tatov, s ktorými nás baví svet.
Nuž teda, tento víťaz menom Cliff Huxtable má čiernu pleť, päť detí a diplom gynekológa na stene.
To, že sa nejaký komediálny seriál zaoberá príbehmi slušnej černošskej rodiny, bolo v osemdesiatych rokoch samo o sebe výnimočné. Dovtedy sa na obrazovkách producírovali bohaté a hlavne biele naftárske detičky s veľkými kovbojskými klobúkmi na hlúpych hlavičkách, a ak sa predsa len dostal do záberu aj nejaký afroameričan, tak zvyčajne len ako zdrogovaný člen nechutne zákerného gangu z Bronxu.
Tu to bolo zrazu celkom inak. pokračovanie článku
Ak by som mala označiť film, ktorý urobil pre prienik kapitalizmu na socialistické obrazovky najväčší kus práce, tak by to bola poľská Sexmisia.
Nečudujte sa, milí moji (teraz sa privrávam najmä našej mládeži), veď dovtedy boli zábery nahatých ženských pŕs na obrazovke skutočne raritou.
Ani neviem, k čomu by som to prirovnala.
Bol to rovnaký šok, aký by ste zažili, keby na Markízajojke začali dávať v sobotu večer dvojhodinový dokument o podiele Jozefa Miloslava Hurbana na vzniku časopisu Slovenské pohľady.
Pamätám si ten okamih, akoby to bolo dnes. Sedím si v kresle vyrobenom podľa plánu šiestej päťročnice a hľadím na televízor značky Rubín 401. Na druhom programe práve dávajú fascinujúci armádny magazín Azimut, keď tu, ani neviem prečo, vstanem a prepnem na prvý program.
Tam, Sodoma-Gomora (pardón, vtedy sa vlastne vravelo Dukla-Slavín)!
Akýsi herec stojí vo výťahu s holou babou a je zrejmé, že trpí neslobodou. Ústa sa mu skrúcajú od utrpenia, ale škaredá lúza totality mu nedovolí okúsiť mäkkosť poprsia... taký to bol film! pokračovanie článku
Až doteraz som si žila s pocitom, že Doktorka Quinnová je pekne starý seriál.
Keby sa ma na to niekto opýtal (aj keď neviem, prečo by to robil), zaradila by som ho niekam do čias Dallasu.
Prvá vec, ktorá ma teda pri získavaní informácií o 150-dielnom seriáli americkej produkcie prekvapila, boli roky výroby - posledná epizóda skončila len pred 13 rokmi.
Aj som to chcela vzdať, lebo čo už sa len môže udiať s človekom za takú krátku dobu, herci a herečky isto nestihli ani veľmi zostarnúť.
Potom som objavila aktuálnu fotografiu Sullyho, ktorého kedysi žrali všetky devy pod zákonom, a bolo to.
Vopred vás teda varujem, že ženy zo seriálu vyrástli do krásy (takmer som použila nepatričný výraz "zostarli") a muži... a veď je to jedno, chlap nemá byť krajší od opice, to by príroda zbytočne mrhala svojim potenciálom, ako vravieval môj nebohý svokor. pokračovanie článku
V septembri tohto roka uplynulo 25 rokov od okamihu, čo v garáži rodiny Tannerovcov pristál chlpatý mimozemšťan Alf a začal naháňať ich mačku.
Cynický prišelec s ôsmimi žalúdkami robil peklo na zemi štvorčlennej rodine celých 102 epizód, potom jeho "dočasný"(vieme o tom svoje, že?) pobyt ukončil náhly nedostatok financií.
Zdá sa vám to zvláštne u takého úspešného seriálu?
Zaujíma vás, ako skončili štyria hlavní predstavitelia Tannerovskej rodiny?
Kto bol skutočný Alf a ako sa mu darí dnes?
Pripomínam, že opäť ide o dokonale neoverené informácie a máličko zákerné fotografie, na ktorých sa starne pohybom myši... pokračovanie článku
Mám takú malú úchylku.
Každý nejakú má. Niekto si hryzie nechty na nohách, toť suseda zase rada obstriháva kaktusom pichliače. Moja úchylka sa prejavuje hocikedy. Napríklad na cintoríne. Nemusíte sa o mňa báť, v zásade ma z celého cintorína zaujímajú len také tie malé fotky v okrúhlych rámikoch. Hádam ste pochopili, že tá úchylka je neškodná. Obzerám si teda fotky. Najmä také, na ktorých je tá istá tvár kedysi - a dnes. O dvadsať, ešte lepšie o 50 rokov neskôr.
Minule som stretla bývalú spolužiačku zo školy, najkrajšie dievča z ročníka. Povedali sme si zopár slov, zatiaľ čo moje vnútorné JA tlmene vykrikovalo niečo ako: "Háá, tá ale zostarla, čo to má za diery na čele?". Kráčala som po chodníku a tajne hľadela na každú lesklú plochu, či som to aj ja tak...
"Do kelu, čo tam vpravo od oka robí tá nepodarená vráska?"
Doma som si naliala čistého (vareného) vína a zapla telku. Práve šiel jeden zo seriálov, ktoré pozerávam roky.
"Ktovie či tá herečka ešte žije?", už šepkalo moje JA.
Takto komplikovane sa dostávam k vysvetleniu, prečo je na svete tento malý škodoradostný výber fotografií známych i neznámych umelcov, ktorí vďaka telke nikdy nestarnú. pokračovanie článku
Keď chcete nad nejakým národom urobiť pohŕdavé "pche", najľahším terčom sú Američania.
Stačí zájsť do kina na akýkoľvek katastrofický film, a hneď je každému jasné, že iba prezident Spojených štátov vie používať telefón, aby zavolal na nejaké číslo a povedal historickú vetu: "Hele, můžete to spustit a rozbít ten opravdu zákeřnej meteorit, co se právě chystá padnout na naši krásnou planetu".
Milióny divákov si v tej chvíli utierajú slzy papierovými vreckovkami a slová odvážneho prezidenta vchádzajú do dejín kinematografie, zaraďujúc sa do radu hneď za "hastalavistabejby" a "bond, džejmsbond".
Alebo za vami príde ranno-pubertálna dcéra, ktorá bežne dostáva ťažkú alergiu pri každom materinskom bozku, a zrazu vás objíma so slovami "mám ťa rada, mami". Vtedy si môžete si byť na 99 % istí, že práve dopozerala Hannu Montanu alebo Zachráňte vojaka Ryana, príp. Willyho 1 až 43 (zvyšné percento súvisí s vreckovým).
Vo vyvolávaní emócií sú Amíci fakt dobrí.
Lenže ja už pár dní dýcham kalifornský vzduch a zatiaľ ma nič nedojalo.
Kde sa stala chyba? Som vôbec v správnej Amerike? pokračovanie článku
Prológ.
Je voľný deň. Sedím s deťmi na brehu Dunaja blízko obchodného centra a sledujeme lode.
Vyzúvam sa a ukladám si bosé chodidlá do polovlhkého trávnika.
Predstavujem si, že je to lúka.
Trávnik je na môj vkus príliš dokonalý, no mne to nevadí, tie steblá totiž liečia.
Ľudia pár metrov za mnou sedia na barových stoličkách, ale kvôli nim sem nechodím. Vlastne som na nich ešte nikdy nesedela.
Syn sa váľa po trávniku dolu kopcom, dcéra má v ušiach slúchadlá, ja sa dívam na vodu.
Zrazu zazvoní mobil, volá môj študent. Pýta sa na čas zajtrajšej opravnej skúšky, som totiž jeho triedna.
Práve mi začal školský rok. pokračovanie článku
Na hodinách školskej angličtiny sme sa naučili asi päť výrazov pre WC.
Vraj sa s touto slovnou zásobou vo svete nestratíme.
Podľa mňa sa naša angličtinárka spoliehala na to, že "náš" svet budú ešte sto rokov tvoriť spriatelené socialistické krajiny, a to nám naozaj postačí miesto slov ukázať prstami dve veľké nuly.
Musím svoju bývalú učiteľku sklamať. Ako už niektorí viete, ocitla som sa vďaka káve na opačnom konci zemegule - v Kalifornii.
A to ešte s plným močovým mechúrom. Po káve sa to obyčajne stáva.
Súc hrdá na svoje školské vysvedčenia, smelo oslovujem miestnu čašníčku ázijského výzoru slovami:
"Wér is dh tojlet, lávtry, dabljúsí, zírou-zírou, klouzet?"
A ona? pokračovanie článku
Fasinuje ma pohľad na človeka.
Korene tejto úchylky nachádzam v časoch, keď som bola vo zvýšenej miere nútená absolvovať množstvo svadobných tancovačiek, stužkových slávností či iných pochybných zábav. Ja totiž nerada tancujem také to kruhové monštrum, v ktorom sa všetci drmú raz na jednej node, potom na druhej a do toho mávajú rukami, pričom nikto nevie, s kým vlastne tancuje.
Pri jednej takej akcii mi napadla bohovská myšlienka a tú praktizujem dodnes. Na pozvanie do tanca vravím, že to tu radšej budem pozorovať, aby som si všetkých vryla do pamäte.
Nejako mi to však ostalo a naozaj, po čase ma to začalo nesmierne baviť.
Človeka pozorujem kdekoľvek. V autobuse, na ihrisku, v čakárni, v jedálni, v zrkadle... nič mi nie je sväté.
Nehovorím, že by ten istý zážitok nespôsobovala aj pekne skonštruovaná katedrála či výborne položený štít vysokohorského masívu. Musím sa priznať, že slzím aj pod Van Goghovým obrázkom, keď občas zablúdim do múzea.
Keď však zazriem ázijského deduška, ktorý vedie vnučky zo školy, zmäkne mi srdco ako maslo na radiátore a vtedy viem, že som na tomto mieste nebola zbytočne. pokračovanie článku
Mám jednu fóbiu. Vlastne tie fóbie sú dve, ale pavúkov sa bojí kde-kto.
Ja sa bojím, že nebudem mať strechu nad hlavou.
Nejde o klasický problém s hypotékou, nehrozí mi ani osud bezdomovca (u mamičky ma prichýlia vždy). Hovorím o tom, že ak niekam cestujem, potrebujem mať istotu, že budem mať kde zložiť hlavu, zubnú kefku a brožovanú zbierku slovenskej poézie 20. storočia.
A že mi počas spánku nebudú behať po hlave ploštice posteľné a fúzače pižmové.
Inak som celkom skromný tvor, netrvám ani na oddelených toaletách, predsa len som absolvent internátneho ubytovania v Horskom parku pred rekonštrukciou.
Možno si teraz nejaký prériový vlk povedal, že spať sa dá predsa aj pod širákom, ale kde už len v Amerike zoženieš pravý širák? Namôjdušu som v obchodoch videla len kovbojské klobúky a mexické sombréra.
A tak sme si vopred rezervovali prenocovanie v moteli. pokračovanie článku
Mala som 14 rokov a bola som v najvyššej triede základnej školy.
Okrem toho, že som mohla z výšky mojich 163 sm pohŕdavo sledovať siedmakov a ostatných mladších nešťastníkov, ako sa mocú cez desiatovú prestávku po chodách dokolečka dokola (my, ôsmaci, sme túto povinnosť pubertálne ignorovali, kým nás súdružka učiteľka pod hrozbou písomky z matiky tiež nenahnala do stáda), mala som právo stať sa iskričkovou vedúcou malým prvákom.
Prváci neboli nebezpeční, naopak. Malí šesťroční chlapci sa do mňa a do spoluvedúcej Ingy beznádejne zamilovali a núkali nám manželstvo slovami "ja si ťa vezmem za ženu" (týmto oznamujem Igorkovi, že som opäť k dispozícii). pokračovanie článku
Ráno o siedmej opäť nastupujem do auta. Nechala som sa pribaliť ako batožina k istej manželskej dvojici z Kežmarku, ktorá je v USA tiež na návšteve.
Ideme na dvojdňový výlet. Pani domu (alias Bruceova manželka, môžeme ju nazývať aj obeť okolností) nám nachystá do batôžka tri veľké termosky s kávou a každému prihodí ešte obloženú žemľu a malú sladkosť. Keby som bola hlavnou hrdinkou nejakého filmu, teraz by nasledoval krátky čiernobiely prestrih na spomienku z detstva, v ktorom by ma matka odprevádzala na branné cvičenie s ruksakom, fľašou čaju, salámovým chlebom a horalkou... taký to bol dobrý pocit.
Čaká nás dlhá cesta do Yosemitského národného parku, o ktorom som v živote nepočula. Nie je to ignorancia. Jednoducho by som nikdy nepovedala, že sa ocitnem na opačnej strane zemegule a tak viem o tunajších národných parkoch akurát to, že v nich medveď Yogi kradne turistom košíky, a že hlasom Mariána Slováka oslovuje svojho kamoša rozkošným Bubu (dokonca aj teraz to počujem...).
Asi to nie je veľa, že? pokračovanie článku
Vezieme sa z letiska v aute po americkej autostráde.
Hľadím na cestu pred sebou ako živnostník na daňové priznanie a premýšľam, či náhodou nevidím dvojmo ako ten vojak z Hlavy XXII. Žeby bol práve toto ten povestný jet-lag, pred ktorým ma varovali skúsenejší cestovatelia? Vraj to má byť nejaká príšerná choroba...
Viete, odmalička mám problém opýtať sa na to, čomu nerozumiem. Bojím sa, že by sa mi niekto smial. Nesmejte sa, mám z detstva traumatizujúcu spomienku (prípad vtipnej historky spolužiaka Peťa o nafúknutom primerose) a odvtedy sa zakaždým tvárim, že viem, "vo co gou".
Aj teraz. Vidím asi dvojmo a čuším. Predstieram, že tých päť pruhov, ktoré vidím pred sebou, je vlastne len tých dva a pol, na ktoré som zvyknutá z Bratislavy do Trnavy. pokračovanie článku
Kufor nájdem raz dva, ten môj je obviazaný ružovou mašľou.
Stužku mi poradila kamoška. Robievajú to vraj skúsení turisti, keď chcú rýchlejšie nájsť svoju batožinu v kope uniformných čiernych a tmavomodrých kufrov. Niektorí zvlášť zbehlí cestovatelia si ich ešte obaľujú potravinovou fóliou, vraj je to proti vykrádačom účinnejšie ako zámok na kľúčik.
Ružová mašľa by mala evokovať nevinnosť (ha, teraz si vymýšľam, doma som inú farbu nenašla). Chcem byť nenápadná, mám pre svojich hostiteľov dary a nechcem o ne prísť.
Kamoška si priala pár balíčkov maku, lebo jej rodina zbožňuje makové slíže, makové koláče a vôbec všetko makové. Na to však nemám odvahu, mak je totiž pre Ameriku najväčším zlom od čias LSD a ópia. Predpokladám, že ulice San Francisca sú určite plné dílerov makových buchiet, nevraviac o riziku rozsypania maku v oblasti rekreačnej zóny Golden Gate Parku a následné pohltenie japonských záhrad slovenskými makovicami.
Mak teda neveziem.
Veziem kinderká. Ešte netuším, či to bol dobrý nápad. pokračovanie článku
Kamoška ma minule pozvala na kávu. Vraj si chce pokecať a má slušný kávovar.
Vravím si, fajn, urobím dobrý skutok, dievča je celé dni doma s deťmi, dobre jej padne počuť pár úvah o vplyve globálneho otepľovania na vývoj cien pšenice a drahých kovov, a ak bude chcieť, i graf nakreslím, za to nič nedám.
Okrem toho sa konečne uvidíme aj naživo. Zoznámili sme sa totiž cez internet a celkom sme si padli do monitora.
Áno, počula som, čo všetko sa stáva neskúseným mladým ľuďom, ktorí podľahnú falošnému fejsbukovému profilu a padnú do osídel zákerným maniakom, vrahom a pedofilom s profilovou fotkou monackého princa.
Ja sa však takých vecí nebojím. Jednak už nie som mladá a neskúsená, a okrem toho viem, že monacký princ nie je princ, ale knieža a preto ma žiadny maniak nedobehne. pokračovanie článku
Sedím v zborovni a čakám.
Vedľa v zástupcovni vládne vzrušenie, akýsi nešťastný učiteľ zle vypísal hlavičku protokolu. Použil arabskú číslicu, hoci v pokynoch bolo jasne napísané, že tam má byť rímska. Pozerám sa do svojho dvojhárku papiera a padne mi kameň zo srdca. Mám tam IV.A.
Fúúú, som zachránená, ďalší krok významný pre ľudstvo je za mnou...
O pár minút to začne.
Maturitné písomky.
Dnes slovenčina, kedysi môj obľúbený predmet. pokračovanie článku
Vážený pán Nižňanský,
však ja viem, že sa už pod vami trochu trasie stolička, ale možno by sa ešte niečo dalo zachrániť. Nemôžete sa predsa poskladať pred nejakou ženskou, čo nie je taká fešanda ako vy a doteraz si sedela kdesi v rozhlase, a ešte ho má aj naopak otočený. Zato vy, vy by ste ešte aj tú pyramídku určite prevrátili hore nohami, nech pekne stojí ako má, keby na to prišlo, že?
Nikto si tu nevie vážiť, čo ste pre túto republiku urobili. Taká Fialová ešte piekla bábovečky z piesku, keď ste vy už s láskou hlásili správy tomuto robotnému ľudu a teraz vám tu bude vykrikovať čosik o nejakých peniazoch. A pritom ste ju pustili, chuderku, do vašej telky a nechali ste ju tam behať v plášti a vyšetrovať vraždy, no a ako sa vám odvďačila? Ona vlastne mala hrať zadarmo, však inak by o nej nikto nevedel, odkedy spadla vrtuľníkom! Pritom je to také jednoduché. Ja som vlastenec a dobrodruh, tak som sa tento rok obetovala, prezrela si to najpodstatnejšie, čo bolo cez sviatky v kanáloch a verte mi, našla som hotové poklady!
A viete čo? Dám vám ich zadarmo, čo som horšia ako Fialová? pokračovanie článku
Áno, priznávam sa. Ten program ma fascinuje.
Mám pomerne slušné IQ aj EQ, vysokoškolské vzdelanie som ukončila so slušným priemerom, v autoškole som urobila testy na sto percent, viem upiecť štrúdľu, som pravicovo orientovaná a pritom viem, že trh všetko nevyrieši, chápem satiru obsiahnutú v Hlave XXII. aj v Ústave Slovenskej republiky, v telke uprednostňujem dokumentárne filmy na ČT2 a Spektre, čítam mienkotvornú tlač, pohŕdam bulvárom, nie som výrazne škaredá, ani feministka, masochistka či pesimistka a v kolektíve som naozaj obľúbená.
Napriek tejto výbave pozerám Farmára, čo hľadá ženu.
Už mesiac odolávam otázkam okolia: Preboha, prečo???
Pokúsim sa na to nájsť odpoveď práve teraz. pokračovanie článku
Deň "všechsvätých" bol pre mňa vždy ozajstným sviatkom. Niežeby som mala o svätých nejaké vedomosti, pre mňa to však znamenalo, že ma mama vypýta zo školy, lebo cestujeme na hroby.
Sviatočnosť tohto faktu pochopia len tie deti, ktoré sú zdravé ako ryba a na vysvedčení mávajú nula vymeškaných hodín, za čo si síce vyslúžia pochvalu triednym učiteľom, avšak absolvujú všetky testy, písomky a skúšania.
To voľno navyše bolo fakt božské.
Teraz nastáva chvíľa, ktorej som sa dožiť nechcela, ale v záujme lepšieho pochopenia článku mladou generáciou to raz zákonite muselo prísť. Deti moje, poviem vám, to za mojich mladých čias prázdniny v jeseni nebývali. Bolo to takto. Keď prišiel front... prepáčte, som sa pozabudla... tak teda keď prišiel 1. september, nastúpilo milé dieťa s kyticou gladiol do školy a až do decembra sa muselo učiť. Žiadne dušičkové prázdniny, nič. Strašné, že? Niet sa potom čomu čudovať, že takéto človieča (navyše s biľagom stopercentnej dochádzky) považuje každé malé povyrazenie na hroby príbuzných za veľkolepý výlet za hranice všedných dní. pokračovanie článku
Je ktorýsi deň na konci júla a ja pozerám telku. Nebudem analyzovať prečo, veru mohla by som radšej športovať alebo čítať hodnotnú literatúru, ale vonku je päťsto stupňov v tieni a mozog mám zavarený, už ho len pacnúť ku cibuľke na panvicu, takže Dostojevskij musí ísť bokom. Pozerám teda telku, nohy vyložené pomaly na lustri, čo mi je tak hnusne teplo a prepínam to od jedničky po osemdesiat deviatku, kde jedna hlúpa tragikomédia strieda druhú. Keď tie správy mienim konečne vypnúť, skočí mi to na kanál s fakt originálnym názvom TV8.
Veštiareň v priamom prenose. pokračovanie článku
Väčšina oficiálnych jarných sviatkov mi k srdcu nejako neprirástla. Neviem, čo robiť s Veľkou nocou, medzinárodné dni hocičoho a hocikoho ma desia svojím presne stanoveným termínom a oslavovať sviatok práce povaľovaním sa v posteli je od nás celkom dobrá irónia.
Neviem, či ma to ospravedlní pred očami verejnosti, ale zdrojom tohto postoja je okrem iného aj protichodná výchova vštepovaná od útleho detstva.
Začalo to povinnou školskou dochádzkou... pokračovanie článku
Ani ja neviem, kde tá pravda naozaj je. Tuším však, prečo sa tisíce ľudí odhodlalo preposlať email neznámej dievčiny na všetky svetové strany. Boli (a stále sme) nahnevaní. Sotva ubehlo pár dní nového roka, z každej strany sa na nás valí nejaký dôvod na hanbu. Vodiči kamiónov majú pri prechode hraníc žalúdočné problémy, cestujúci pasažieri si na slovenských letiskách pre istotu lepšie obzerajú svoju batožinu a noviny sa už nedajú čítať bez toho, aby sa v nich nepísalo o tom, aký kožuch mali blonďavé nádhery sledujúce konské pólo.
Ja som neviem prečo dostala maily dva. Ten prvý asi všetci poznáte. Druhý prišiel priamo od pracovníčky agentúry, ktorá sa o Slovenský dom stará. Bola v ňom tlačová správa a pár fotiek, ktoré mali dokázať, že zábava je v ňom naozaj výborná. Na jednom obrázku sú zozadu odfotené akési dámy s plným pohárom čohosi (dúfam, že za tú cenu to bol aspoň kvalitný sekt zo slovenských viníc), ktoré mali pravdepodobne dokazovať, že dom bol plný a zábava neskutočná. pokračovanie článku
Erika nebola z tých žien, ktoré by mali núdzu o mužov. Preto všetkých celkom prekvapilo, keď sa namotala na muža, u ktorého sa dali predpokladať komplikácie. To, že bol od nej starší o dve desiatky rokov, nebol hlavný problém. Ten tkvel vo fakte, že na prste nosil obrúčku a že podpisoval žiacke knižky dvom deťom školského veku.
Videli to všetci, len ona nie. Nechala sa opantať sladkými vetami "moja žena mi nerozumie" a „my už spolu vlastne ani nežijeme". Nemala dôvod mu neveriť. Nešla ani po jeho peniazoch, sama ich mala dosť, pretože prekladala a doučovala angličtinu a to bol na tú dobu lukratívny flek. Bola do neho naozaj z hĺbky svojho srdca zamilovaná. pokračovanie článku
Keď som bola malá a vyplazovala som jazyk, mama mi často vravela, že sa to nepatrí.
To isté teraz vravím ja svojim deťom. Aj som premýšľala, prečo sa to nepatrí a keďže som na nič rozumné neprišla, tak som si to vysvetlila po svojom.
Jazyk sa nevyplazuje preto, aby nenachladol na studenom vzduchu, lebo to by nám potom nič nechutilo. pokračovanie článku
Jaro sa narodil ako dieťa slobodnej matky a nikdy o svojom otcovi nič nevedel, ani len meno. Aj sa chcel párkrát mamy na neho opýtať, ale vždy do toho vošiel nejaký jej záchvat. Časom to už bolo aj tak jedno.
Do jeho dvanástich rokov bola mama celkom zdravá. Potom ju zrazilo na ceste do práce auto a hoci to skončilo "len" nejakými zlomeninami, po čase musela požiadať o invalidný dôchodok kvôli záchvatom. Padla hocikedy, na schodoch či na ulici, nikdy nevedeli, kedy sa to stane. Lekári vyšetrovali, skúmali, pchali do nej injekcie a tabletky, ale pomôcť jej nevedeli. Vraj ju muselo pri tej nehode niečo pritlačiť na hlave či čo. Jaro tomu ako dieťa veľmi nerozumel, pretože sa neustále bál. Bál sa nechať mamu samú a tak utekal zo školy rovno domov, v noci sa budil, či neprestala dýchať. Bol by urobil čokoľvek na svete, aby sa jej nič nestalo.
Mal len ju. pokračovanie článku
Je to nedeľný vlak. Unáša spolu so mnou ďalších osemsto ľudí z východu na západ. Už v Kysaku je skoro každé miesto obsadené. Pár dôchodkýň, niekoľko žien s Keleoveou v rukách, inak väčšinou študenti, skúškoví oneskorenci, či takí, čo si našli cez prázdniny brigádu vo veľkom meste a domov zbehli na víkend len po čisté oblečenie a kompóty.
Stanica je veľmi jednotvárna, mamy a otcovia vo veku od štyridsať hore (podľa toho, akí boli šikovní v mladosti), niekedy však iba mamy, pár šťastlivcov odprevádza celá rozvetvená rodina, bratranci, tetky či starí rodičia. Ostávajú v tých malých mestečkách a dedinkách so svojimi opustenými domami, ktoré stavali pre deti a čakajú ich smutné nedeľné podvečery, keď zrazu stíchli izby ešte ráno hlučné a plné života. Počujú v hlave krik svojich dcér, čo nevedia nájsť tričko, či synov, ktorým tajne zbalili do batohu aj klobásu v alobale, aby neumreli vo veľkej Bratislave od hladu. pokračovanie článku
Mať tajomstvo je niekedy veľká drina. Ivanka mi raz v škôlke pošepkala, že miluje Jožka a ja som to nesmela nikomu prezradiť (a už vôbec nie Zuzke, ktorá Jožka tiež tajne milovala). Ivanka to síce o päť minút vykvákala pani učiteľke, ale ten dusivý pocit si pamätám doteraz. Odvtedy som musela udržať tajomstvo viackrát. Alebo som ho naložila iným. pokračovanie článku
Človek, žena, matka, dcéra, sestra, priateľka, kamoška, kolegyňa, rybka, Didi...
