O voňavej káve, príšernom neporiadku a letuške Patti (1)

Autor: Adriana Markovičová | 25.4.2011 o 19:00 | (upravené 29.6.2012 o 17:41) Karma článku: 19,94 | Prečítané:  11652x

Kamoška ma minule pozvala na kávu. Vraj si chce pokecať a má slušný kávovar. Vravím si, fajn, urobím dobrý skutok, dievča je celé dni doma s deťmi, dobre jej padne počuť pár úvah o vplyve globálneho otepľovania na vývoj cien pšenice a drahých kovov, a ak bude chcieť, i graf nakreslím, za to nič nedám. Okrem toho sa konečne uvidíme aj naživo. Zoznámili sme sa totiž cez internet a celkom sme si padli do monitora. Áno, počula som, čo všetko sa stáva neskúseným mladým ľuďom, ktorí podľahnú falošnému fejsbukovému profilu a padnú do osídel zákerným maniakom, vrahom a pedofilom s profilovou fotkou monackého princa. Ja sa však takých vecí nebojím. Jednak už nie som mladá a neskúsená, a okrem toho viem, že monacký princ nie je princ, ale knieža a preto ma žiadny maniak nedobehne.

Pýtam si od kamošky adresu, nech zbytočne neblúdim a ona mi vraví, vieš čo, ku mne nejde nič priamo, budeš musieť prestupovať. Pche, si ma ešte nevidela, ako ja viem vyskakovať z 93-ky na 68-ku, prestupovanie je pre mňa hračka. Daj ulicu a ja to už nájdem na nete.
Kukám na tú obrazovku ako puberťák na porno a niečo sa mi nezdá. Asi budem musieť ozaj prestúpiť dva razy. Začínam váhať, či tú kávu predsa len nezruším, keď ma zmôže červeň od hanby, že neplním sľuby, no čom som ja nejaký politik?
Pôjdem. Keď už pre nič iné, tak kvôli káve...

...lebo tú pijem často a rada.clanok_foto_770.jpg

Najčastejšie v robote, kde si ju musím uvariť a vychlípnuť za 10 minút prestávky. Školský zvonček je beštia, zazvoní a nechá úbohého učiteľa napospas nízkemu tlaku.

Najradšej v kníhkupectve. Vezmeš si k tomu nejakú peknú klasickú literatúru, vztýčiš malíček a hneď sa cítiš vznešenejšie ako Balzac.

Najhnusnejšiu kávu som pila v jednom pajzli, kam som omylom vliezla, zatiaľ čo mi menili pneumatiky vo vedľajšom servise. Zafajčený ujo zapol rýchlovarnú kanvicu, zalial akýsi čierny sajrajt vodou, a kým si ma miestni šamani obzerali ako atrakciu, naliala som ten vriaci slíz do hrdla utekajúc kade ľahšie.

Nič sa však nevyrovná pocitu, keď kávu pijete s niekým. Keď som začala učiť, sedela som v kabinete s Evkou a Jankom. Boli to starší manželia a ja som im bola pridelená ako učiteľský tovariš. Starali sa o mňa naozaj výborne. Vždy, keď som sa vrátila z hodiny na veľkú prestávku, čakala ma na stole šálka voňavého moku. Pravá turecká so zrnkami na dne. Bola horúca tak akurát, aby sme to stihli do ďalšieho zvonenia. Vypili sme ju spolu a hneď sa nám lepšie frfľalo na lenivú mlaď a nízke odmeny. Doteraz, keď si na nich oboch spomeniem, mieša mi vôňa mletej kávy a indigového papiera, pomocou ktorého sme na pacom stroji vyrábali kópie písomiek... predáva sa vôbec ešte indigový papier?

Tak ja teda idem.
Mám si zobrať aj pyžamo, že u kamošky môžem prespať. To je od nej milé, budeme si môcť večer spolu pozrieť nejaký pekný dokument.
A okrem toho je to aj praktické.
Býva dosť od ruky.
V Kalifornii.

Prestupuje sa naozaj dvakrát, vo Viedni a Londýne. Trochu ma vystraší tá rakúska slečna pri pultíku, keď mi k letenke pribalí aj dlhý manuál o tom, ako prestúpiť na anglickom letisku na iné lietadlo, to už také ľahké ako na šesťdesiatosmičku nie je.
Kráčam po tých dlhých halách v smere šípok a nadávam si, že som sa v škole neučila angličtinu poriadnejšie. V duchu si spomínam na všetky zlé sny, v ktorých som nenašla správne gate a potom sa zo mňa stala bezdomovkyňa, ktorá v cudzom meste vymetá odpadkové koše. Žiadne také, gate musím nájsť stoj čo stoj a na kávu bude čas až v lietadle, tam je aspoň zadarmo.

Tak.
Konečne sedím uprostred toho veľkého príšerného vtáka, nemám kam strčiť nohy a tu mi usmievavá letuška Patti (má menovku na uniforme) donesie rozváňajúci balíček s jedlom. Položím si ho na vyklápaciu dosku a plastovou vidličkou sa pokúšam dostať do seba veľký kus zeleného listového šalátu.
O pár minút sa mi celkom úspešne podarí vyhrať zápas so všetkými celofánovými uzávermi a zjem pridelenú potravinu bez toho, aby niečo skončilo zemi.
Slušná výchova mi prikazuje zohnúť sa a zdvihnúť odpadky zo zeme, lenže pohyb dopredu nie je možný. Zľava sedí statná postaršia Angličanka, ktorá tukovými vankúšikmu okupuje i moju opierku a za jedenásť hodín letu ani raz nechce na záchod a sprava veselý hip-hoper, ktorý má slúchadlá implantované do uší a nevníma žiadne signály z okolia.

Potom príde čas na kávu.
Namiesto Patti príde steward Andrew a sladkým hlasom sa ma opýta, či chcem tíorkofí.
Pýtam si teda jedno tíorkofí a pijem. Božský nápoj. Síce z termosky, ale tu nejde o kvalitu. Tu ide o situáciu. Som v lietadle, to lietadlo smeruje do San Francisca a podľa všetkého tým smerom cestuje aj moja batožina s kindervajíčkami. lietadlo_res.JPG
Pustím si telku, prikryjem sa pridelenou dekou z Ikey (milujem medzinárodný obchod) a rátam, že do pristátia chýba už len deväť a pol hodiny.

Keď sa všetko upokojí a pasažieri sú napojení na miniobrazovky s plnými žalúdkami, palubný personál si sadne tiež a oddychuje. Sledujem ich jedným očkom a premýšľam, kde sa vzal ten socialistický mýtus, že letušky musia byť mladé a krásne.
A že to musia byť letušky.
Slovenčina vlastne ani nepozná mužskú verziu tohto slova. Spomeniem si na minuloročné maturity, kde sme práve na túto otázku nachádzali veľmi vtipné odpovede. Ktovie, ako by sa tváril Andrew, keby som ho oslovila letušiak, letník, letištník alebo letúch.
Vlastne nijak, aj tak nevie po slovensky.

Oveľa viac ma fascinuje Patti.
Nemeria viac ako meter šesťdesiatpäť, je drobunká a veľmi pekne upravená. Stojí na vysokých opätkoch takmer dvanásť hodín, sadne si naozaj len na chvíľu. Podľa celkového dojmu vyzerá na štyridsať.
Podľa vrások na tvári má okolo šesťdesiat.
Koľko slovenských žien by ešte v tomto veku behalo s úsmevom na tvári po palube lietadla a obsluhovalo veselého hip-hopera?

Obzerám si paklík, ktorý som našla položený na pri príchode na svojom sedadle. Teším sa ako malé decko, čo si otvára mikulášsku nádielku a vyberám sadu ponožiek, slúchadlá, štuple do uší a apartný zákryt na oči pre dobrý spánok.
Len tá posledná vec je záhadná. Vyzerá to ako rúž, ale nie je to rúž. Vonia to po mentole a tak tipujem, že to bude tá sranda, ktorú si dávajú dámy k nosu proti prichádzajúcej mdlobe. Dva-tri razy si pričuchnem, keď sa lietadlo zvíja v turbulenciách a mám pocit, že to pomáha.
Na pár hodín sa ponorím do polospánku.
V lietadle je šero a zvláštny pokoj.
minikefka.JPGHodinu pred pristávaním sa hip-hoper zdvihne, rozlomí onú mentolovú vec napoly a vytiahne z nej pastu a skladaciu kefku na zuby. Pripadám si ako inglišmen in ňújork, ale nikdy som cez oceán neletela, nemusím vedieť všetko.

Keď pristaneme, všetci sa nahrnú von. Čakám, kým sa vykotúľa Angličanka naľavo, aj tak sedím v zadnej časti lietadla. Zatiaľ pekne poukladám deku, zabalím odpadky do igelitky a schovám nepoužité ponožky do tašky, hádam sa mi ešte zídu.
Odchádzam medzi poslednými a cestou k dverám sa ocitám v nejakom zlom katastrofickom filme. Ostatní "skúsenejší" cestujúci zanechávajú po sebe smetisko, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani na Luníku IX.
Extra príšerný sajrajt ostáva v prvej triede, deky zváľané v kope so zvyškami jedla, celofánové zvyšky uložené dekoratívne v pohári so šampanským a nedbalo pohodené na tom istom sedadle, na ktorom pred chvíľou sedel nejaký dokonalý dženltmen s platinovou kreditnou kartou.
V duchu sa pochválim za svoju zloženú deku a igelitku s odpadkami a som pyšná, že som len obyčajný slušne vychovaný slouvak in senfrensiskou.

Pozdravím Patti po jedenásťhodinovej šichte slovami hevnájsdej a putujem do zóny pre cestujúcich prichádzajúcich spoza oceánu.

Pokračovanie nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?