Trochu frfľania o metrickej sústave a zákernej chorobe (3)

Autor: Adriana Markovičová | 2.5.2011 o 21:10 | (upravené 29.6.2012 o 17:42) Karma článku: 18,07 | Prečítané:  8452x

Vezieme sa z letiska v aute po americkej autostráde. Hľadím na cestu pred sebou ako živnostník na daňové priznanie a premýšľam, či náhodou nevidím dvojmo ako ten vojak z Hlavy XXII. Žeby bol práve toto ten povestný jet-lag, pred ktorým ma varovali skúsenejší cestovatelia? Vraj to má byť nejaká príšerná choroba... Viete, odmalička mám problém opýtať sa na to, čomu nerozumiem. Bojím sa, že by sa mi niekto smial. Nesmejte sa, mám z detstva traumatizujúcu spomienku (prípad vtipnej historky spolužiaka Peťa o nafúknutom primerose) a odvtedy sa zakaždým tvárim, že viem, "vo co gou".  Aj teraz. Vidím asi dvojmo a čuším. Predstieram, že tých päť pruhov, ktoré vidím pred sebou, je vlastne len tých dva a pol, na ktoré som zvyknutá z Bratislavy do Trnavy.

Kamoška si pendluje z jedného pruhu do druhého a vôbec sa netvári, žeby chcela ostať len v tom, ktorý odporúča legendárny pán Cuper.
Obzerám sa vôkol seba a skúmam, ako vyzerá Amerika z auta.
Čo to? Žiadne bilboardy popri ceste? A tie úbohé budovy... nikde žiadne svietiace nafučané jojkajúce a džíentiovské nápisy? Však sme v Mekke informačných technológií, prepána. Silikónové údolie!
Kamoška mi ukáže minijabĺčko na akomsi smiešnom kameni vraviac aha, tu sídli Apple. To už ako? Nie je toto konzumom a reklamou skazená krajina, podľa ktorej sme začali budovať náš drahý kapitalizmus?
Fičíme si to šesťdesiatpäťkou, ktorú ukazuje značka. Zdá sa mi, že tá rýchlosť je akási vyššia, ale vravím si, dievča, nerob paniku, to bude isto len tým jet-lagom.
Američania sú ozaj nejakí divní.
Ja mám na hodinkách polnoc a oni si chystajú popoludňajší čaj. Teplomer na displeji ukazuje sedemdesiat a ja sa ani nepotím (a veru som počula, že v Kalifornii býva teplejšie ako u nás).
A vôbec nikto na nás netrúbi a nebliká, keď sa zrazu zaradíme úplne naľavo, kde je áut najmenej a fičíme si v takmer prázdnom pruhu, hoci všetky ostatné sú preplnené. Kamoška mi vysvetlí, že toto je diamantová cesta, po ktorej môžu jazdiť len posádky s viac ako jedným pasažierom. Vidíš ten znak diamantu na ceste?
Ten kosoštvorec mi pripomína všetko možné, len nie diamant, ale čuším... čo ak aj toto je príznak jet-lagu?
Zastaneme na križovatke. Hľadám semafor a on nikde.
Nájdem ho až na druhej strane za križovatkou. Moje nervy, už mi asi celkom haraší.
Keď sa šoférka vyberie zabočiť doprava na červenú, prestávam tomu rozumieť úplne.
Zlatá križovatka na Košickej!

Cesta3.jpg

Mám vážne podozrenie, že ma budú chcieť posadiť do nejakého fára a poslať na výlet. Prečo by mi inak pred cestou kázali vybaviť si medzinárodný vodičák?
Som rozhodnutá. Mňa na túto diaľnicu nikto nedostane. A tie príšerné pravidlá, pche...
Že vraj kto prvý príde na križovatku, ten má prednosť. A keď prídu všetci naraz, tak si ukážu, kto má ísť najprv.
U nás by ti veru ukázali.
Dva krajné pršteky.
Dobrá somarina, však sa tam musia pozabíjať!

Cesta66.jpg

Ja som sa narodila ako konzerva a tak chcem aj umrieť.
Žiadna automatická prevodovka, ja si musím svoju páčku pekne držať.
A predstavte si, ani benzín nemajú ako my. Na pumpách sa tankuje nejaká osemdesiatpäťka. To už rovno môžu jazdiť na malinovku.
Veď by som si ani natankovať nevedela, dokonca chcú zaplatiť vopred. Ako mám vedieť, koľko sa mi zmestí do nádrže, však dnu nevidno!?
Väčšinu značiek majú s písmenkami a k tomu ešte po anglicky. 
(Ešte vás baví počúvať to frfľanie?)

Znacka1.jpg

Znacka2.jpg

Znacka3.jpg

Znacka6.jpg

Znacka7.jpg

Jedno majú s nami rovnaké. Niet veľmi kde zaparkovať.
A už vôbec nie pri červenom obrubníku.
Pri žltom si môžeš naložiť deti, stopárku či debničku s pivom.
Pri zelenom len zastaň, ale sleduj si čas, máš na vycikanie 5 alebo 10 minút, podľa toho, či je víkend. Modré obrubníky sú len pre invalidov.
Kto si to nezapamätá, nech si napíše ťahák.

Auta4.jpg

A keby ste len videli, čím všetkým sa vozia. Asi im ešte nikto nepovedal, že existuje šrotovné, hneď by zlikvidovali tie šunky, na ktorých jazdia. V krajine, ktorá splodila slávneho ekonóma Paula Samuelsona, také ľahké nevedia?
Dopravný podnik mesta San Francisco (DPMSF) by sa mal hanbiť za také električky. Len príďte, chlapci, ku nám, ukážeme vám parádnejšie vozidlá a nie ako tie vaše, ktoré musí ujo černoch na konečnej zastávke vlastnoručne otočiť do protismeru. Pche...
Tak, ale som im naložila pekne od pľúc, Američanom jedným! 
Mňa žiaden jet-lag nedostane, nech by to bolo čokoľvek.

Auta1.jpg

Auta2.jpg

Cesta4.jpg

Elektricka1.jpg

Elektricka2.jpg

Elektricka5.jpg

Malá autorská poznámka k doterajšiemu textu
Možno ste si práve pomysleli, že som pekná trúba, keď toľko hundrem.
A máte pravdu.
Pomyslela som si to isté aj ja presne o tri týždne neskôr, keď som sa ocitla opäť na rodnej hrude zeme. Chcela som odviezť dcéru na krúžok a ocitla som sa v štvrti, ktorú poznám málo. Na jednosmernej ceste som sa zúfalo pokúšala nájsť odbočku do správnej ulice, až kým mi jeden slovenský neurotik zvýšeným hlasom nevysvetlil, že som krava a že sa nemám čo šuchtať po ceste štyridsiatkou, keď je na značke (predstavte si tú drzosť) maximálne 40.
Hádam mi občania tam za veľkou mlákou odpustia doteraz vyslovené kritické slová, môže za to tá zákerná choroba. Miestni vodiči totiž vedia, že auto je zbraň a preto ňou nestrieľajú kade tade. Skutočne majú úctu k pravidlám na ceste a nepotrebujú si zvyšovať ego deptaním úbohej ženy, ktorá blúdi.
Fakt. 


Sme na mieste. Kamoška (pre potreby článku ju volajme, ja neviem, Angelina?) ma vykladá pred domom môjho druhého hostiteľa (vyzerá skoro ako Willis, budeme ho teda označovať Bruce).
Budem bývať na striedačku v dvoch slovenských rodinách. Aspoň si nezačneme liezť na nervy a okrem toho je to skvelá príležitosť na vyhlásenie internej súťaže o najlepšiu kávu. 
Aj sa veru čudujem, že si pustia do domu cudziu osobu, ktorá vyženie ktorési dieťa z vlastnej postele a ešte sa tomu tešia. Kamoška mi vysvetlí, že keď pred pár rokmi prišli do Ameriky, tiež im pomohli krajania a tak cítia potrebu odovzdať túto "službu" ďalej. Tešia sa každému, kto vie, na čo sa používali céčka, či kto bola Majka z Gurunu.
A uvaria mu kávu.

Idem si konečne zdriemnuť.
Domáca pani mi ustieľa posteľ nohami pri stene, vraj aby mi pri zemetrasení nepadli knihy z police na hlavu. Smejem sa, aká je vtipná.
Ona to však myslí vážne, sme predsa v Kalifornii.
Kým padnem za vlasť do postele, obzerám sa v zrkadle, či som nenapuchla alebo mi nenaskočila nejaká vyrážka. Nič tam nevidím. 
Veď som vravela, že mňa nejaký jet-lag nedostane.
Dobrú noc. Teda vlastne deň.

Pokračovanie nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?