Óda na vafle alebo ako sa nestať hviezdou bulváru (5)

Autor: Adriana Markovičová | 11.5.2011 o 21:03 | (upravené 29.6.2012 o 17:44) Karma článku: 16,38 | Prečítané:  4428x

Mám jednu fóbiu. Vlastne tie fóbie sú dve, ale pavúkov sa bojí kde-kto. Ja sa bojím, že nebudem mať strechu nad hlavou. Nejde o klasický problém s hypotékou, nehrozí mi ani osud bezdomovca (u mamičky ma prichýlia vždy). Hovorím o tom, že ak niekam cestujem, potrebujem mať istotu, že budem mať kde zložiť hlavu, zubnú kefku a brožovanú zbierku slovenskej poézie 20. storočia. A že mi počas spánku nebudú behať po hlave ploštice posteľné a fúzače pižmové. Inak som celkom skromný tvor, netrvám ani na oddelených toaletách, predsa len som absolvent internátneho ubytovania v Horskom parku pred rekonštrukciou. Možno si teraz nejaký prériový vlk povedal, že spať sa dá predsa aj pod širákom, ale kde už len v Amerike zoženieš pravý širák? Namôjdušu som v obchodoch videla len kovbojské klobúky a mexické sombréra. A tak sme si vopred rezervovali prenocovanie v moteli.

Mám rada hotelové ubytovanie od čias, čo som zistila, že nemusím po sebe ustieľať posteľ, lebo to robia tajomní hoteloví škriatkovia. Sú to tí istí, ktorí vešajú na kľučky kúpeľne odkaz žiadajúci hádzať špinavé uteráky na dlážku. Viete si predstaviť, aké blaho v takom hoteli zažíva unavená matka dvoch detí?
Aj teraz. Už sa teším, ako po únavnom dni vleziem do izby, hodím si sprchu, vleziem do americkej maxipostele a pustím si v telke nejaký pekný program, ktorému vôbec nerozumiem. Ups, skoro by som zabudla, ešte predtým si vezmem z nočného stolíka na čítanie takú tú tajomnú zložku, v ktorej sú všetky celkom zbytočné informácie o hoteli a okolí. Napríklad sa môžete dozvedieť, že tam, kam zajtra mierime, pobývala aj Marylin Monroe. Päť dní pred smrťou. Ktovie, čo ju po tom výlete tak zložilo...
Lenže chyba lávky. Žiadna izba, žiadna sprcha, žiadna zložka.
Asi storočná teta na recepcii sa pri našom príchode zatvári prekvapene, nikoho predsa nečaká. Na prvý pohľad ju vyrušujeme pri sledovaní mexickej telenovely, áno, už aj tu to dorazilo. Juan práve vraví Felicite, že jej jej nevlastným bratom. (Mám to overené, výraz half-brother bol v piatej kapitole štvortýždňovej angličtiny).
Vyzerá to na vážnu tragédiu.
Nemám ani širák, ani strechu nad hlavou, moja zbierka poézie skončí v rannej rose a ja umriem na uštipnutie fúzačom pižmovým. Odkážte mojej materi, že asi neprídem k večeri. 
Ukazujeme tetuške lajstro vytlačené z počítača, aha, tutohľa, názov motela je rovnaký ako máte tamtohľa na streche.
Tetuška sa usmeje a na mapke nám ukazuje, že sme asi 15 kilometrov vedľa.

V druhom moteli sme už správne, víta nás recepčný a majiteľ v jednej osobe. Je to Ind.
Pýtame sa, kde sa podávajú raňajky a on vraví, že predsa tu na recepcii. Ničomu už nerozumiem, ale to nie je žiadna novinka. Od únavy už ani nestihnem skontrolovať všetky televízne kanály a o polnoci miestneho času padám do perín (ak sa tak dá tenká maxiplachta nazvať). Na Slovensku je o deväť hodín viac.
Ráno zistíme, že náš Ind je aj kuchár, údržbár, servírka a chyžná. Na recepcii sa znedazdajky objavia tri stoly so stoličkami a tam, kde večer stáli stojany s reklamnými brožúrami, dnes tróni pečivo, termosky a kanvička s neznámym tekutým magľajzom.
Decentne si naberám na tanierik varené vajíčko (viem, čo to je), bagetu (tiež poznám) a do šálky nalievam kávu (tá vôňa je istota). Veľmi odvážne sa pokúsim otvoriť kelímok neznámeho pôvodu a keď s úľavou zistím, že ide jahodový džem, mám víťazstvo na dosah.
Lenže to by nesmel existovať tzv. syndróm švédskeho stola. Určite tušíte, o čo ide. Skrátka, neznámy magľajzovitý pokrm mi nedá spávať, inak by to tu ten Ind nevyložil len tak.
O pár minút sa dovalí hlučná americká rodinka s troma deťmi od 5 do 8 rokov. Najmladšia dievčička ťahá za sebou ružový kočiar s ružovým vlasatým koňom a zaparkuje ho rovno pod prístrojom, ktorý má jediný mne zrozumiteľný čudlík On/Off. Vyleje tekutú hmotu do prístroja, zaklapne a keď to čudo zapípa, otočí čosi o 180 stupňov a po dvoch minútach vyťahuje z mašinky nádhernú nafúknutú palacinkovú obludu, ktorú miestni štamgasti nazývajú vafle. Nie, nie je to tá príšernosť, ktorú dostať aj u nás v obchode. Toto je božský nadýchaný vankúšik, ktorý si môžete poliať čokoládou alebo čímkoľvek chcete a potom len jete a jete... a jete... (kým sa z vás nestane stokilový americký občan).

Po povinnej termoskovej káve ideme ďalej smerom na Tahoe. Znie to tak indiánsky, že? A veru je to tak, dosť dlho tu pôvodní obyvatelia žili a možno žijú aj dodnes, akurát im do toho trošku kafrú stavitelia lyžiarskych stredísk, ale čo by človek neurobil pre blaho amerického ľudu. Aby sa nepovedalo, zanechali im tu tabuľu. Vlastne nie aby sa nepovedalo... Aby sa nezabudlo.

tabula_res.jpg

Čo čakať od jazera?
Som dieťa, ktoré každé leto trávilo v pionierskom tábore v drevenej chatke na brehu Domaše či Ružína, a nejaká nádržka s vodou ma len tak ľahko na kolená nedostane. Aj keby bola druhá najhlbšia v Spojených štátoch.
To môže zachrániť len nejaká príšera a veru podľa dostupnej literatúry máme reálnu šancu jednu stretnúť. Volajú ju Tessie. Nikto ju nikdy nevidel celú a pesimisti vravia, že to bude asi nejaký extra urastený jeseter, a nie strašidlo. Ja pesimista nie som a na obludu sa celkom teším.
Hneď prvý objekt vyzerá ako celkom milá príšerka.

jazero_lavicka_res.jpg

Tá modrá je dobrá a nevravím to ako propagačný slogan. Tahoe je naozaj dvojfarebné, nech sa na neho dívam z ktorejkoľvek strany, je to práve vďaka tej mimoriadnej hĺbke.
Fúka tu chladný vietor, piesok je však horúci, nedá sa po ňom kráčať. Vyvalím sa na lavičku (nebojte sa, nie na túto, vedľa bola ešte jedna voľná) a sledujem vlny. Jazero Tahoe vyzerá ako more. Dokonca aj šumí ako more. Sledujem vlny a celkom sa čudujem, že pláž nie je preplnená turistami. Je koniec augusta, ale väčšine detí tu už začal školský rok, tak si môžem vychutnať pokoj.
Dajte si aj vy pauzu, kým si zdriemnem...

Z polospánku ma prebudí nejaké pišťanie. Žeby som predsa len mala šťastie? Viete si predstaviť tú spoločenskú prestíž, keby mi v Novom čase alebo v inom bludári vyšla fotka s textom:

Šokujúce!!! Slovenke sa podarilo odfotiť Tessie!

Tessie_res.jpg

Nie, nevysmievam sa, aj keď to tak vyzerá. Naopak, obdivujem ženy, ktoré sa dokážu povzniesť nad svoj výzor a kašlú na názor okolia. Ak nabudúce zbadám na brehu Tahoe štíhlu modrookú blondínku v neopréne, tiež ju rada odfotím.
V otázke chutných zadočkov jednoducho nikoho diskriminovať nebudem, sme predsa v tolerantnej, politicky i národnostne korektnej Amerike.

zadky_res.jpg

Chceme celé jazero obísť z východnej strany, ktorá patrí do štátu Nevada. Veď viete, kasína, zábava, rošambo. Kým Kalifornia je taká cudná panna, čo celý týždeň maká na roli, v sobotu ide na dedinskú zábavu a v nedeľu sedí v prvom rade v kostole ukazujúc bohaté krajky na suknici, Nevada je taká mestská cundra. Trblietky, tesný rozšafný korzet a zvodné podväzky.
Nebojte sa o mňa. Šli sme len okolo...

... a potom hore a dole, občas doľava a doprava... ak ste niekedy išli Braniskom alebo Soroškou, poznáte to. Akurát si to vynásobte, ja neviem, piatimi? Chvíľu ideme tunelom, chvíľu po pobreží.

cesta_res.jpg

serpentina_res.jpg

kopce_res.jpg

Vraciame sa opäť na kalifornskú západnú stranu, tie serpentíny však stoja za to. Opäť gýč, opäť jedna strana v nástennom kalendári. Emerald Bay, Smaragdová zátoka.

jazero_vyhlad_res.jpg

jazero_kalendar_res.jpg

Zastavíme sa na kávu v miestnom bufete. Musím pred domácimi vyzerať ako Japonec na výlete, lebo si neodpustím odfotiť každú somarinu. Akoby sme stoličky nemali aj doma.
Ale uznajte, kto sa má stále dívať na dokonalé azúrové zátoky s ostrovčekom uprostred, že?

stolicky_res.jpg

Pokračovanie nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?