O úprimnom žobrákovi a dlhom čakaní na príliv (6)

Autor: Adriana Markovičová | 16.5.2011 o 21:46 | (upravené 29.6.2012 o 17:44) Karma článku: 14,97 | Prečítané:  4449x

Fasinuje ma pohľad na človeka. Korene tejto úchylky nachádzam v časoch, keď som bola vo zvýšenej miere nútená absolvovať množstvo svadobných tancovačiek, stužkových slávností či iných pochybných zábav. Ja totiž nerada tancujem také to kruhové monštrum, v ktorom sa všetci drmú raz na jednej node, potom na druhej a do toho mávajú rukami, pričom nikto nevie, s kým vlastne tancuje. Pri jednej takej akcii mi napadla bohovská myšlienka a tú praktizujem dodnes. Na pozvanie do tanca vravím, že to tu radšej budem pozorovať, aby som si všetkých vryla do pamäte. Nejako mi to však ostalo a naozaj, po čase ma to začalo nesmierne baviť. Človeka pozorujem kdekoľvek. V autobuse, na ihrisku, v čakárni, v jedálni, v zrkadle... nič mi nie je sväté. Nehovorím, že by ten istý zážitok nespôsobovala aj pekne skonštruovaná katedrála či výborne položený štít vysokohorského masívu. Musím sa priznať, že slzím aj pod Van Goghovým obrázkom, keď občas zablúdim do múzea. Keď však zazriem ázijského deduška, ktorý vedie vnučky zo školy, zmäkne mi srdco ako maslo na radiátore a vtedy viem, že som na tomto mieste nebola zbytočne.

dedusko_res.jpg

Nebehám za hranice rodnej vlasti až tak často, ale isté cestovateľké rituály mi neunikli. Najmä v otázke suvenírov som už celkom zbehlá, preto sa nebúrim proti spoločenským konvenciám a z pobytu pri mori si vždy donesiem predmet so zaliatymi mušľami.
Alebo aspoň mušle.
Z Ibizy sa vlečú modrooké kamienky, z Ruska matriošky, z Paríža kovová maketa Eiffelovky, z Londýna prívesky v tvare červenej telefónnej búdky, z Bulharska Pliska, z Grécka Ouzo, zo Slovenska valaška a z Egypta žalúdočné problémy.
Keď idete do Ameriky, patrí sa z nej priniesť černocha.
Najlepšie černocha v metre.
Bez černocha sa Amerika neráta. Ideálne by bolo, keby bol ešte aj žobrák.
Keď sa vám nezmestí do kufra černoch, postačí aj fotografia.
Lenže ja mám s fotením osôb trochu problém. Nie morálny, ani finančný (no dobre, ten mám). Jednoducho sa hanbím a občas mám aj strach.
(Neviete niekto, či vedia americkí černosi bez strechy nad hlavou dobre utekať v metre?)

Keď sa blíži vhodný objekt, buď to stihnem a záber je na svete alebo otočím foťák niekam do vzduchu smerom k nejakému nudnému vrabcovi. Tvárim sa, že ide o vzácny druh orliaka bielohlavého a len náhodnou zhodou vesmírnych častíc sa mi do záberu vplietol černoch.
No dobre, priznám sa. Ten môj nie je taký čierny, ako sa patrí na slušného černocha.
A ani na metro sa to tam veľmi nepodobá.
Žobrák to však je, takže suvenír mám z krku.
Môj suvenír je mimoriadne pravdovravný.

suvenir_res.jpg

Aj teraz (stále sa motáme okolo jazera Tahoe).
Správne by som sa mala kochať jazierkom, v ktorom sa rochnia dva raky. Miesto toho čumím na ľudí, ktorí si rochnia na lavičke. Mám ich ako na dlani (no dobre, nie mojej, ale taká Saxana by k nim isto dočiahla, keby ste jej sľúbili odvar z babského ucha).
V tej chvíli viem, že ich musím cvaknúť, hoci tetuška sa tvári veľmi nepríjemne (vydržte, ten záber ešte príde).
Už som o nich počula, hoci je pravdou, že veľmi málo.
Amiši.

Kedysi dávno, milé deti, ešte v časoch, keď bol každý americký film pre Slováka čímsi výnimočným (áno, aj Rambo) a Kirstie Alley bola mladá štíhla fešanda so sexi vlasmi, púšťala som si na videoprehrávači videokazetu (bližšie pozri archívy Slovenského technického múzea) s filmom Vidláci. Tam som sa o nich dozvedela prvý a tuším aj posledný raz.
Oni totiž neradi vystupujú vo svetlách reflektorov a povedzme si pravdu, Pí áR majú skutočne minimálne.
Nechcú mať s nami ostatnými nič spoločné.
Ani elektrické zástrčky.
amish_buggy_sign_res.jpgŽiadne autá, žiadne gombíky, žiadne verejné školy, dokonca žiadny McDonald (a to už je čo povedať).
Vozia sa na takých smiešnych vozoch, dokonca parkujú na osobitne vyhradených miestach.
Krajina neobmedzených možností ich toleruje napriek tomu, že do štátneho rozpočtu USA toho asi veľa na daniach nepošlú.
Všetko si totiž vyrábajú sami. Predpokladám, že ich potraviny budú naozaj BIO, hoci dnes si človek nemôže byť istý ničím.
Ženatí muži si nechávajú narásť dlhé brady. Fúzy však idú dole, vraj sú spolu s gombíkmi symbolom armády, ktorú rázne odmietajú.
Ženušky si na hlavu kladú čepce, ich odev je jednoduchý, zakrýva ruky i nohy. Jediným povyrazením býva farba, ktorá nie je vždy sivá.
Tie najväčšie parádnice využívajú celé spektrum bielej či dokonca modrej.
Svoje deti učia sami a pravdepodobne to nebude nič o teórii relativity. Čítanie, písanie, trošku matematiky, aby si vedeli spočítať kravky, no a angličtina.
Tá je aj tu povinná, vidíš?
Tento odkaz adresujem jednej mojej študentke, ktorá vyhlásila, že jej štvorka z jazyka anglického stačí, lebo (citujem): "Však načo mi to v živote bude?"

Amiši nechodia do kostola, hoci sú nesmierne zbožní. Náboženské obrady prenášajú do svojich domovov a pánu Bohu to zjavne neprekáža, inak by už na nich dávno zoslal nejakú pohromu (napríklad pobočku McDonaldu). Keby im to nebolo proti srsti, určite by si ušili vlajku s heslom Pokora, zbožnosť, rezervovanosť.

menoniti_res.jpg

Títo dvaja si tam sedia pri jazere Tahoe, na krku zavesený fotoaparát a nohy vyložené vpred od únavy. Hľadám zrakom povoz, ktorým sa tu dopravili, nikde však žiadny nevidím. Tetuška má dokonca na krku foťák, ujo na ruke hodinky.
Počkať.
Foťák?
Hodinky?
To asi nebudú oni...
Do kelu, tak nič.
Na nete píšu, že to sú pravdepodobne liberálnejší Mennoniti, tí až takí radikálni v oblasti výdobytkov vedecko-technickej revolúcie nie sú a hlavne sa v oblasti okolo Kalifornie na rozdiel od Amišov vyskytujú.
Uf, to som si vydýchla, atrakcia je zachránená a ja som zase o trochu múdrejšia.

Moji spolucestovatelia na mňa kričia, že už štartujeme. O pár minút sa náš výlet končí a ja sa prejavím ako pravá Slovenka. Všetko chcem stihnúť na poslednú chvíľu (som zvyknutá z daňového úradu) a tak zbesilo behám po brehu, piesok mám až v ušnom otvore.
O príšery mi už nejde, hľadám človeka.
V tomto úsilí nie som sama.

fotograf_res.jpg

Títo vodáci tu čakajú na príliv už asi dosť dlho.
Možno aj niekoľko rokov.
Mňa by už na ich mieste dobrá nálada dávno prešla.
V tejto chvíli riešim šejkspírovskú dilemu.
Povedať či nepovedať úbožiakom, že Tahoe nie je more, ale sladkovodné jazero?

plazretro_res.jpg

Mám šťastie. Nastupujúca i odchádzajúca generácia Američanov sa akurát rozhodla zložiť svoje kosti priamo predo mnou.
Tessie som síce nevidela, ale človeka áno.
Je to krásny pohľad.

plaz2_res.jpg

plaz1_res.jpg

Foťák sa mi akurát vybil a ja nemám správnu zástrčku do americkej zásuvky.
Som odkázaná na elektrinu a uvedomujem si to.
Vraciame sa späť na západ.

PS:
Keď som hľadala informácie o Amišoch na internete, narazila som na niečo strašné.
Ľudia, už je to tu.
Koniec sveta sa blíži.

amish-mcdonalds.jpg

Pokračujeme aj nabudúce, nejaký koniec sveta nás nemôže rozhodiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?