Všade, kam sa pozrieš, je nejaké San Čosi (10)

Autor: Adriana Markovičová | 8.7.2012 o 20:00 | (upravené 12.7.2012 o 17:19) Karma článku: 10,62 | Prečítané:  2808x

Kalifornia je plná miest a mestečiek, ktorých názov sa začína slabikou San. Každý, kto bol čo i len trochu svätý, tu dostal svoje - najviac hádam František z Assisi, po ktorom je paradoxne pomenovaná mekka voľnomyšlienkárov a homosexuálov - San Francisco. Podobne si na pobreží Pacifiku prišli na svoje aj svätá Barbora (Santa Barbara), Lojzo (San Luis), Jozef (San José), Tóno (San Antonio), Klára (Santa Clara), Michal (San Miguel), Jakub (San Diego) i niekoľkí Jánovia (San Juan atakďalej). Môžu za to Španieli. Keď sa v 16. storočí člnkovali z Mexika smerom na sever, objavili úrodný kus zeme. Motali sa po nej zo dve storočia, obzerali si Indiánov, odovzdávali im európske osýpky, či podobnú zhubnú háveď, a potom juchú, kolonizovať. Poverili teda istého františkánskeho mnícha menom Junípero Serra, aby tým zaostalým domorodcom, čo si maľujú po tvári kadejaké čarbanice, vštepil jedinú správnu vieru na svete. Misionár nelenil a v roku 1769 položil základný kameň prvej kalifornskej rímskokatolíckej oázy na mieste, kde dnes leží San Diego (na mapke dole na juhu).

http://museumsanfernandovalley.blogspot.sk/2010/05/shame-of-campo-de-cahuenga.html

Lenže potom prišiel na to, že jeden kostolík je málo a neobrátených Indiánov priveľa.
Preto, keď sa v jedno ráno zobudil a pomodlil, zvolal pár ďalších kamošov v habitoch a hajde s nimi na kone. Vybrali sa na sever, a aby nezablúdili, trúsili za sebou zrnká horčičného semena, takže cestou späť sa už orientovali podľa jasnožltých kvetov.
Boli by šli aj dlhšie, lenže sa zotmelo, i kone toho mali už plné zuby, tak si zložili vercajg a rovno vykopali základy pre ďalšiu stavbu.
No dobre, možno to celkom takto neprebiehalo, faktom však je, že otec Junípero a jeho nasledovníci založili spolu 21 misií, všetky vzdialené od najbližšieho suseda bajočko 50 kilometrov.
Celá tá paráda dlhá 966 km sa odvtedy volá El Camino Real, čiže Kráľovská cesta.
Vzhľad budov naprojektovali samotní mnísi podľa španielskeho vzoru. Ich fantázia začínala a končila pri farbe rúcha, preto sa aj misie podobali na seba ako vajce vajcu - charakterizujú ich masívne, asi meter hrubé steny obielené vápnom, malé okná zabudované do zaoblených štítov a poschodové zvonice s kupolami, aby bolo čím zvolávať ovečky.
Hrubú manuálnu prácu zverili do rúk lacnej pracovnej sile - iste uhádnete, koho tým myslím (kto túži po indícii, môže si obzrieť tutohľa horný obrázok s mapkou, isto na to príde).
Misia Dolores San Francisco de AsisČasom sa hrubé drevené konštrukcie rozpadávali, a keď k tomu pridáme kde-tu nejaké zemetrasenia, ktorými je Kalifornia povestná, nie všetky stavby to prežili.
Až v 20. storočí sa niekoľkí osvietení ľudia pustili do obnovy misií. Niektoré len tak oprášili od prachu, iné museli postaviť nanovo podľa starobylých záznamov.
Činili sa aj ženské spolky - zorganizovali zbierku a označili starú Kráľovskú cestu osadením typických zelenkavých zvonov v tvare pastierskej palice - presne takých, aké vidíte tuto naľavo v Misii Dolores.
Jej úplný názov znie Mission San Francisco de Asis a stojí priamo v meste.
Európania sa asi teraz budú usmievať popod fúz, ale hrdí Sanfranciskánci* ju ukazujú turistom, chváliac sa, že ide o najstaršiu zachovanú stavbu v oblasti.
* Budúci maturanti sa teraz môžu potrápiť nad otázkou, ako označujeme spisovne obyvateľov San Francisca.

Budova, o ktorej je reč, je tá snehobiela vľavo a za tých 236 rokov prežila skutočne  všeličo.
Ofinku jej nerozfúkalo ani povestné ničivé zemetrasenie z roku 1906, a to je čo povedať, lebo vtedy drvivá väčšina stavieb na územi mesta ľahla.
Asi tie hrubé steny mali predsa len niečo do seba...
Keď si dobre prezriete dobovú fotografiu z roku 1860, zistíte niekoľko rozdielov.
Vpravo stával kedysi hostinec, ktorý rád prichýlil pocestných, dal im najesť i zaľahnúť po dlhej ceste. Aj o kone sa bolo kde postarať, srsť vyčesať, obrokom nakŕmiť... ale to viete, pokrok nezastavíš. O desať rokov neskôr hostinec zbúrali a na jeho mieste postavili vyčačkanú baziliku, ktorá sa vraj o rastúci počet prisťahovalcov vedela postarať lepšie ako nejaká krčma. Akurát na tie kone sa vykašľali.

Misia Dolores San Francisco de Asis

Správne centrum všetkých misionárskych komplexov zriadil otec Serra inde - v San Carlos Borromeo de Carmelo, čiže v Carmeli.
Miesto je to skutočne romantické - záhrady plné kvetov, altánky i fontány.
Neveriaci Tomášovia a turisti si tu môžu overiť, ako skromne žil otec Junípero, žiadne matrace ani vankúše v jeho kutici nenájdete. Aj tak asi trávil väčšinu času medzi knižkami, lebo v takejto nádhere by som ho trávila aj ja. Ide o najstaršiu kalifornskú knižnicu, ktorá síce nie je bohvieako veľká, ale zato krajšia ako tá naša v Petržalke.
Okrem svätých knižiek si tam obyvatelia mohli vypožičať rukou písané traktáty o pestovaní kukurice, notové záznamy dobových hudobných hitov, ba i všakovaké lekárske príručky o púšťaní žilou. Výpožičná lehota bola dvadsať otočení presýpacími hodinami, inak musel oneskorenec platiť pokutu (počítam, že tri zdravasy a päť otčenášov by malo stačiť).

Carmelnamestie.JPG

Carmelkniznica.JPG

 

Carmelcintoriny.JPG

Carmelchodba.JPG

V bočnej záhrade každej misie býval cintorín, do ktorého pochovávali zosnulých misionárov, ba i pokrstených pôvodných obyvateľov.
Tento carmelský však vyzerá dosť netradične. Tetušky z Miletičky by sa mohli pred sviatkom zosnulých inšpirovať, a miesto polystyrénových vencov s fialovými kvetmi ponúkať decentné balíčky maximušlí... a možno sa mýlim a táto svojrázna výzdoba má druhý plán, ten som však už nestihla odhaliť.
Jedine zakladeľ misií otec Junípero Serra zložil v roku 1784 svoje kosti inde - je pochovaný pod hlavným oltárom v kaplnke.

Záhrady v misiách bývali centrom aktivity, slúžili ako učebné priestory pre miestne obyvateľstvo. Taký domorodec sa tu raz-dva naučil utkať koberček, vyrobiť sviečku, či vystružlikať čosi z dreva. Keď začalo slnko veľmi pripekať, celá tá háveď sa schovala na podstienku do chládku.
To by v tom bol čert, aby sa chlapcom v habitoch týmto spôsobom nepodarilo scivilizovať aspoň nejakého Indiána (scivilizovať = presvedčiť, že nehodno veriť báchorke o Veľkom Manitouovi).

Carmel

Toto miesto je aj dnes plné kvetov a zvláštneho pokoja. Mladomanželia si tu radi sľubujú vernosť a lásku, ja som si vyložila boľavé nohy a premýšľala, komu je na svete lepšie ako mne.

Na priľahlé mestečko Carmel mám aj inú spomienku.
Splýva mi so zákerne voňavou čokoládovňou na námestí s romantickým názvom "Kúsok neba", ktorá zdiaľky láka slabochov, ako som ja.
Kým som žula kúsok pralinky, môj sprievodca a hostiteľ (len si spomeňte, pre potreby Zápiskov zblúdeného motovidla som ho nazvala Bruce) začal tvrdiť, že v rokoch 1986-88 bol starostom Carmelu slávny herec a režisér Clint Eastwood.
Celkom sa mi tomu nechcelo veriť, načo by už len bolo takej hviezde tých 200 dolárov mesačne, ktorú za to núkali... lenže ľudia mávajú niekedy zvláštne pohnútky.
Clint nemal žiadne politické ambície, chcel len zlepšiť fungovanie obce. Vylepil pár plagátikov na stĺpy, rozdal niekoľko štýlových nálepiek deťom a získal dôveru 72% voličov. Keď mu telefonicky zablahoželal samotný prezident Reagan, neostávalo mu nič iné, len sa pustiť do práce. Okrem iného sa pričinil aj o rekonštrukciu misie a zachovanie historického rázu miesta tak, aby sa tu turisti radi vracali. Po dvoch rokoch ho opäť zlákalo filmovanie...

SanJuankostol.JPG

San Juan Bautista je najväčšia zo všetkých 21 misií. Pomenovali ju po svätom Jánovi Krstiteľovi a obývaná je nepretržite od svojho vzniku. Okrem toho je to jediné miesto, kde sa zachovala pôvodná nespevnená časť historickej Kráľovskej cesty, všetky ostatné úseky už dávno zastavali diaľnicou či domami.
Aj misijný cintorín bol ponechaný v pôvodnom stave, predsa len je to k pobrežiu ďalej, takže celkom chýba mušľová výzdoba.
Zato kaplnka je veselá ako výkres päťročného dieťaťa - sýto červené záclonky na oltári, nebesky modrá kúpelňová klenba, ba nechýba ani vyobliekaná "bábika". Vidno, že si kedysi na profesionálnych dizajnérov dva razy nepotrpeli a dali to ponatierať hocikomu, kto rozoznal zelenú od modrej.
Napríklad ten oltár v pozadí má na svedomí istý čerstvo vylodený námorník, ktorý sa začiatkom 19. storočia podujal vymaľovať celú tú nádheru len za byt a stravu. SanJuanbaba.jpg
A že to boli skutočne praktickí misionári, vyrezali do vstupných dverí okrúhly otvor, tzv. Cat door, aby sa mačky rýchlejšie dostali k myšiam.

Milovníci hororu sa teraz možno trochu zarazili a vravia si, dokriváňa, kde som ja už toto videl?
Kým sa vám, priatelia milí, nevyparí mozog, dám vám pomôcku:

  1. má to niečo s troma pátračmi,
    ale pátrači to nie sú,
  2. krúti sa vám pri tom hlava,
    ale kolotoč to nie je,
  3. jú tú, ale nie tú jú.
Kým budete premýšľať, prezrite si pár fotografií z civilnej časti obce San Juan Bautista, ktorú čas až tak veľmi nezmenil.
Po uliciach jazdia staré autá, nabúchaní chlapci nechávajú stáť svoje tátoše pred saloonom, zatiaľ čo dámy čakajú pod altánkom na príchod princa na bielom koni.

SanJuanulica.JPG

SanJuanulica2.jpg

SanJuanulica3.jpg

SanJuanludia.jpg

SanJuanludia3.jpg

SanJuanludia2.JPG

Každú prvú sobotu v mesiaci sa dobrovoľníci z miestneho spolku takto vyparádia, aby si pripomenuli staré zlaté časy... časy, keď v obchodoch neboli mrazené polotovary, lebo však nebol ani mrazničky, v ktorých by ich skladovali, a tak si Američanky museli vyvaľkať cesto na koláče vlastnými rukami.

Ozaj, už ste prišli na riešenie hádanky?
Práve v San Juan Bautista si v roku 1958 rozložil svoje inštrumenty Alfred Hitchcock, aby nakrútil niekoľko záberov desivého filmu Vertigo, teda závrat (ukážka z filmu).
Kým budete sledovať, ako Kim Novak padá z veže, prezradím vám odpovede na indície. Vertigo  sa volá aj jeden z hitov skupiny U2, a troch "hičkokov" musí poznať každé čo i len trochu sčítané dietko.
Klasik hororu veru nepotreboval strašiť diváka žiadnymi mimozemskými votrelcami, ktorí by liezli z vnútorností, vystačil si len s točiacimi schodmi vo zvonici, neveselou melódiou a chorobou, ktorá spôsobovala poruchu rovnováhy. Aké ľahké, že?
Keď prídete do San Juan Bautista v správnom čase, môžete si vychutnať premietanie Hitchcockových hororov v originálnom prostredí (samozrejme, že v noci).
Slabším povahám bude musieť stačiť prehliadka historického parku, teda pôvodného hotela so zariadenými izbami, kúpelňou a stajňou pre kone, alebo si môžu dať niečo na posilnenie v štýlovom hostinci.

SanJuanHotel.jpg

SanJuanHotel2.jpg

Ak nemáte veľmi naponáhlo a ušiel vám autobus, počkajte si na Pony Express, presne tu je jeho zastávka. Do San Francisca je to odtiaľto skutočne na skok, smiešnych desať dní cesty.
Nezabudnite však potľapkať vodiča vášho dostavníka po pleci, má skutočne ťažkú prácu a šéfstvo je dosť prísne. Len sa pozrite do jeho pracovného poriadku z roku 1914, najmä tá odporná veta "neprestávajte pracovať" vyráža bežnému človeku dych...

Pony.jpg

Pravidla.jpg

Ale ani ako cestujúci si nemôžete robiť, čo chcete. Drobný kalíštek v tuhej zime neuškodí nikomu, ale nezabudnite, whisky skutočne nie je žiadna malinovka. Ozaj, a nepomádujte si pred cestou vlasy, cesta je prašná a do cieľa by ste mohli prísť o pár kíl ťažší.

SanJuantipy.jpg

Ak sa vám zdá byť cesta dostavníkom pridlhá, vystúpte si skôr, napríklad aj v Santa Cruz (v španielčine to znamená svätý kríž).
Práve na polceste zo San Juan Bautista do Santa Cruz bolo v roku 1989 epicentrum zemetrasenia, ktoré vytriaslo oblasť na 7,1 Richterovho stupňa. To však nebol ten pravý dôvod, prečo neostalo z originálnej budovy misie v Santa Cruz takmer nič. Tu skôr úradovali miestni obyvatelia, ktorí to tam ešte v 19. storočí trošku vyrabovali a pováľali, takže dnes stojí na pôvodnom mieste len málo zaujímavá replika.
Teraz neviem, je medzi mojimi čitateľmi aj nejaká nevyskákaná mlaď, ktorá umiera od nudy a nejaké sväté relikvie jej môžu byť celkom ukradnuté? Že ste to vy, zbehneme pekne z kopca k pobrežiu, kde možno stretnete nejakú filmovú hviezdičku. Široko-ďaleko nenájdete také skvelé vlny ako tu (tak to aspoň tvrdia kalifornskí surferi), a to nielen vtedy, keď sa hýbu zemské dosky.
Podozrievam však obyvateľov Santa Cruz z toho, že majú natriasanie celkom radi, lebo tu začiatkom 20. storočia postavili klasický zábavný park Boardwalk s kolotočmi, lanovkami a horskými dráhami.

SantaCruzpark.jpg

Jedna z dráh, volaná Giant Dipper, bola vyhlásená za národnú historickú pamiatku. Nie je to taký ten exponát, ktorého sa neslobodno dotýkať. Naopak, už od roku 1924 si do vozíkov  kolieskach sadajú šialenci, ktorí túžia premiešať obsah svojho žalúdka s inými vnútornosťami, a ešte si za to aj zaplatia.

SantaCruzGiantDipper.jpg

My, čo nepotrebujeme vetrať svoj pažerák, si vystačíme aj so 101-ročným kolotočom.
Hijó, mrcina, pohni sa rýchlejšie!

SantaCruzkolotoc.jpg

A tak to má v živote byť - tu meditovať, tam popracovať, a nakoniec i zabaviť sa treba človeku. Nič z toho neslobodno preháňať, lebo to preženie vás a možno skôr, ako ste plánovali. Ani ja to s písačkami o kalifornskom výlete za kávou nebudem viac naťahovať, nabudúce sa pokúsim celú sériu ukončiť, tak to už nejako vydržte.

Poznámka:
Priložená žltá mapka je skopírovaná odtiaľto.
Fotografie sú moje, záber z roku 1860 pochádza z kúpenej pohľadnice (fakt som to nefotila ja, prisahám). 
Ak by mal niekto chuť vŕtať sa v téme dlhšie, mal by začať týmto odkazom o španielskych misiách v Kalifornii.

Nabudúce: Zvyšné omrvinky vysypané z kufra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?