Dva dni na konci prázdnin

Autor: Adriana Markovičová | 1.9.2011 o 20:00 | (upravené 7.9.2011 o 20:36) Karma článku: 21,05 | Prečítané:  7512x

Prológ. Je voľný deň. Sedím s deťmi na brehu Dunaja blízko obchodného centra a sledujeme lode. Vyzúvam sa a ukladám si bosé chodidlá do polovlhkého trávnika. Predstavujem si, že je to lúka. Trávnik je na môj vkus príliš dokonalý, no mne to nevadí, tie steblá totiž liečia. Ľudia pár metrov za mnou sedia na barových stoličkách, ale kvôli nim sem nechodím. Vlastne som na nich ešte nikdy nesedela. Syn sa váľa po trávniku dolu kopcom, dcéra má v ušiach slúchadlá, ja sa dívam na vodu. Zrazu zazvoní mobil, volá môj študent. Pýta sa na čas zajtrajšej opravnej skúšky, som totiž jeho triedna. Práve mi začal školský rok.

Deň prvý

Je svieže ráno, osem hodín.
Prichádzam do práce, pred školou stretávam našich žiakov, je ich tu asi desať.
Sú to tí, ktorí si (ktorým sme) pokazili prázdniny, dnes robia reparát.
Sedia na lavičke pred vstupnou bránou, zdravia ma.
Väčšina sa usmieva.

Dnes sú dievčatá z môjho kabinetu veselé a farebné.
V prvý deň po dovolenke sa objímame a prekrikujeme so slovami, že nám to tu už celkom chýbalo. Premýšľam, či by mi toto niekto uveril - povesť nás, učiteliek, nebýva práve najlepšia.
Správne by sme mali hundrať a prevracať oči, že je to tu zas, ale - máme už svoje odžité a môžeme si dovoliť nepretvarovať sa.

Je nás tu v kamrlíku päť.
Kamrlík je presne ten výraz, ktorý by ste aj vy použili na kuticu 2 krát 4 metre takmer pod úrovňou zeme.
Keď sa pozrieš von oknom, vidíš trávu a mreže, niekedy sa nám tam producírujú drozdy.
Keď je dobrá zima, máme sneh do tretiny okna.
Nám tá potkania poloha neprekáža - aspoň si to navrávame a vzápätí dodávame, že nám je tu dobre preto, lebo sa máme radi. Čo už máme povedať, väčšie a vyššie položené miestnosti obsadili študenti - naša budúcnosť.
Inak je budova schovaná medzi zelenými stromami a kríkmi.
Na jar tu vonia orgován a na zem padá zlatý dážď.

Prišiel už aj môj študent - štvrták.
Všetci jeho spolužiaci v máji zmaturovali a odišli svojou cestou. On neprešiel cez jeden predmet, takže ak ho dnes zvládne, maturuje až o týždeň.
Posielam ho za jeho skúšobnou komisiou, ukazujem mu zaťaté päste, viem však, že mu to figu pomôže.
Bude sa musieť spoľahnúť na seba.

Mňa a moje dve kolegyne čaká iný študent, tiež štvrták.
Neprospel z "nášho" účtovníctva.
Teraz sme spokojné, na prvý pohľad vidno, že sa učil. Nie je to excelentné, ale dobré.
Mladý muž je už uvoľnený, vyťahuje čokoládové cukríky a núka nás.
Vezmeme si, nestáva sa nám to často (a sme mlsné).

Čakám, kým skončí tá druhá komisia. Majú tam viac nešťastníkov z rôznych tried. Trvá to celú večnosť, kým všetkých vyskúšajú.
Zatiaľ sa pýtam toho "môjho", ako to zvládol. Krčí plecami a vraví - dalo sa.
Výsledky sa dozvedia okolo obeda.

Zatiaľ sa vrátim do kamrlíka. Dievčatá varia kávu, je to náš rituál.
Keď sú zimné sychravé dni, pletú sa mi bez ranného smrťáka na prvých hodinách slová.
Pozerám na sklerotický papierik na nástenke, či nie som na rade.
Nie, naposledy som doniesla veľké balenie nesky ja.
Užívame si čas, kým nás nenaháňa zvonenie, klebetíme o tom, aké boli prázdniny, čo naše deti, manželia, rodičia a psy. Počas roka na to nie je čas, preto občas pijeme studenú čiernu vodu až po obede. Cŕŕn.
Zvonenie je kruté - nie nadarmo sa vraví, že keď neudržíš kriedu a moč, je čas odísť. Cŕŕn.

A už klope na dvere ten môj.
Je sklamaný, neprešiel ani na druhý raz. A do kelu!
Sebakriticky tvrdí, že to asi podcenil (to je tá lepšia reakcia).
Stojíme na chodbe a preberáme možnosti. Veľa ich nie je, bude musieť opakovať štvrtý ročník.
S cudzími spolužiakmi.
Nie je to nič príjemné, tie rituály so stužkovou a vstupom do dospelosti už bude vnímať inými očami.
Keď odchádza, stále tomu neverím, nestáva sa nám to často. V jeho bývalej triede ešte stále visí nástenka s vetou: "Maturita je ako plot, keď ho nepreskočíš, tak ťa prehodia."
Zabudli tam napísať, že nesmieš zakopnúť o peň pred plotom.

O hodinu volá jeho mama. Nerozumie tomu, vraj ho ešte včera skúšala a vedel.
Čo jej mám povedať? Tiež mám deti a mrzí ma každý ich neúspech.
A tiež mám tendenciu veriť vlastnej krvi, som sklamaná, ak im niečo nevyjde.
Snažím sa ju presvedčiť, že nejde o život. Hádam sa mi to podarilo, vyzerá celkom rozumne.
Keď zloží, stretnem kolegyne, ktoré ho skúšali.
Vraj ani nezaťal, papier na prípravu je skoro prázdny.

Opravné skúšky nespravil ešte jeden expert.
Je už druhý raz druhák a svoje doterajšie štúdium strávil zväčša ležiac na lavici s výrazom znudeného levieho samca.
Má za sebou niekoľko "posledných" šancí, táto dnešná je už definitívne šibeničná.
Zo spolužiackych kuloárov vieme, že hráva poker, sprostý teda nie je.
Škola ho strašne nebaví. Už tri roky sa nám vyhráža, že odíde preč a rodičia ho zakaždým nejako presvedčia, aby sa dostavil na vyučovanie.
Nedávno konečne dovŕšil osemnásť. Tvrdí, že sa mu už do toho nebudú pliesť.
Na skúške sa netají tým, že niektoré témy vidí prvý raz.
Nám aj jemu je jasné, že to nepôjde.
Je rozhodnuté, u nás končí.

Ideme domov, na dnes stačí.
Skúšky sú stresujúce aj pre skúšajúceho, večer ma bolí hlava. Myslím na môjho žiaka, hoci už nie som jeho triedna.
Keď ukladám osemročného syna do postele, vidím v duchu všetky tie nešťastné diktáty s kôpkou chýb, ktoré napísal minulý školský rok.
Nejde o život, milujem ho aj tak.


Deň druhý

Stále to vyzerá na letný deň, v rádiu hlásia tridsať stupňov. Kúpaliská budú dnes plné prázdninujúcich detí, ktoré o pár dní skončia v laviciach.
Ja nechávam svoje doma, nech si ešte pospia, a idem do práce.
Dnes je na programe porada o tom, čo nás čaká v tomto školskom roku.
Riaditeľka medzi rečou spomína, že mala návštevu - nešťastných rodičov "dospelého" už bývalého študenta. Boli už asi desiatykrát orodovať za nepodareného syna.
Nechcela by som byť riaditeľkou. Máte chuť zatriasť nimi a povedať im, že je neskoro, ale nemôžete.
Musíte zachovať dekórum.

Potom zaznie prekliate slovo.
Kredity.
Áno, treba sa vzdelávať, aby ste mali nárok na šesť percent k platu.
Nie, nevieme, či na to bude dosť peňazí v rozpočte. Sľúbili, že pošlú.
Ozaj, škoľte sa len vo svojom voľnom čase alebo cez dovolenku.
Urobte si plán kontinuálneho vzdelávania, niečo si nájdite.
Vy, čo už máte druhú kvalifikačnú skúšku, vy už veľmi nemusíte, viete, tých peňazí je ozaj málo.
Podľa všetkého ste už múdri dosť.
(Tento text nie je originál. Prečítala som ho medzi riadkami.)

Vraj hrozí, že zavrieme školskú jedáleň.
Tetušky kuchárky u nás varia skutočne dobre, tak po domácky. Žiadne univerzálne hnedé omáčky a biele polievky s kožkou. Decká si však radšej na obed kúpia bagetu a kolu, teplá polievka a kurací rezeň nie je dosť in.
Dostávame úlohu presvedčiť rodičov i deti, že robia somarinu.

Zástupkyňa vyťahuje mašinku, budeme mať ďalšiu inovovanú učebňu s múdrou elekronickou tabuľou.
Svetelným perom kreslíme po jej ploche farebné kružnice a skúšame premietať prezentácie o peniazoch na ceste.
Teším sa ako malé decko. Nebudem mať ruky, šaty a vlasy od kriedy, a aj decká to celkom baví (najmä ak do textu medzi poučky schováte pár žmurkajúcich smajlíkov).

Vonku je strašné teplo, tak si odbehnem na desať minút do obchodu po minerálku.
Z butiku na mňa ktosi volá. Aha, moja maturantka z minulého roka, nevýrazné, no solídne a pracovité dievča.
Pýtam sa, ako prázdninuje a ona smutne odvetí, že sa akurát ide nahlásiť na úrad práce, lebo ju nevzali ani na jednu vysokú školu.
Dospelosť je tu, dievča.
Lúčim sa s ňou a ukazujem na rozlúčku zaťaté päste.
Nič viac opäť spraviť neviem.

Čaká ma pravidelná káva. Popíjajúc božský mok pozerám sa na svoj nový rozvrh.
Každý štvrtok budem v škole až do večera, mám tam pomaturitných diaľkárov.
Tí sú fajn, už vedia, čo chcú a keď ich to nebaví, vzdajú to sami.
Občas sa s nimi smejem, či nechcú mať rodičovské združenie, aby mohla prísť celá Hujerovic rodina.
Sú vďační za to, že si po osemhodinovej šichte môžu ešte posedieť v lavici. Fakt.

Mala by som spraviť ešte pár plánov a vypísať niekoľko tlačív.
Mám na to tri ďalšie pracovné dni, dnes to už nestihnem.
Strašná otrava, vraj na tom stojí a padá školstvo.
No neviem.
Teraz nám padol server, to je oveľa väčší problém ako nevypísané plány.

Takže opäť zajtra..


Epilóg

Koncom augusta sa vždy teším na žiakov. Máme pred sebou čistý stôl, prázdne hlavy.
Za desať mesiacov ich zaplním zvyčajne celkom praktickým obsahom. Teda väčšinu z nich.
V júni som vyžmýkaná ako handra a mám chuť to zabaliť, ale cez leto stihnem opäť nasiaknuť do pôvodného tvaru.
Keď som pred pár rokmi začínala v školstve, mala som za sebou zamestnanie vo firme.
Robila som denne desať-jedenásť hodín, ako sa vraví, dievča pre všetko a večer som padala sťa zbitý pes do postele. Zhodou okolností som potom dostala možnosť učiť. Plánovala som vydržať päť-šesť rokov, lenže som sa neplánovane zamilovala. Do učenia.
Neviem, či je to obojstranné, ale v škole sa cítim dobre.
Mám šťastie na dobrých kolegov, aspoň tých nabližších. Väčšina z nich to robí pre radosť, hoci niekedy je to fakt o držku.
Za moje baby v kamrlíku však ručím, sú to skvelé učiteľky a robia to napriek tomu, že každá jedna zarábala predtým dvakrát viac v praxi.
Bojujeme s verejnou mienkou o učiteľoch, naháňame kredity, čakáme na termín výplaty, ale koncom augusta sa vždy tešíme do školy.
Asi nebudeme celkom normálne...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?