Vtedy a dnes: Moskva slzám neverí (1979)

Autor: Adriana Markovičová | 31.3.2013 o 17:00 | Karma článku: 12,71 | Prečítané:  10149x

"Byl pozdní večer - první listopad, večerní listopad - ČSSP čas. Hlasatelův zval k filmu hlas, kde Oscarem zaváněl háj..." Jasné, ten záver je blbosť, nemohla som nájsť rým k slovu listopad. O inom som však chcela... V tej dobe nebolo nič isté - hoc už len kvôli tomu "ich" kalendáru. V novembri sme slávili októbrové výročie a kto túžil po dupľovaných Vianociach, mal ešte šancu v januári - no kto to kedy videl? A kto kedy videl, aby práve v ZSSR nakrútili film, ktorý by sa páčil i pubertiačke odchovanej na americkej Pomáde? Navyše s hercom, do ktorého sa v takom veku musíte zaľúbiť, aj keď má o štyri desaťročia viac (pssst, vtedy to bolo strašné tajomstvo, však by ma spolužiačky z gympla zožrali). Taký to bol film.

Možno sa tí najmladší z vás práve teraz v duchu pýtajú, čo asi môže znamenať to tajuplné ZSSR a ČSSP v úvode článku.
Je to tak, aj naši predkovia si radi vymýšľali skratky namiesto celistvých fráz a plnotučných slovných spojení. Lenivosť je večná, ale nebudem to tu veľmi vykrikovať, lebo to isté si myslel aj Lenin a spomeňte si, ako dopadol. V tejto chvíli však mojou mysľou lomcuje iná ľudská pliaga - zákernosť. Mám chuť nechať mladších čitateľov, nech si to vygúglia sami... ale nie, nezaslúžite si takýto prístup, ja vám to prezradím. Môžete si to pripísať k tým vašim IMHOm, WéTéeFkám a LOLom.
ZSSR býval Zväz sovietskych socialistických republík. Už neexistuje.
ČSSP je skratka pre československo-sovietske priateľstvo. To možno ešte existuje.
Tí roztopašnejší z nás si niekedy na začiatok druhej skratky pridávali dokonca i písmeno Z, ale to už bol vyšší level, na to som nikdy nedorástla (resp. sa mi nechcelo platiť si členské známky). V každom prípade bol spomínanému priateľstvu venovaný celý november.
Jeho oslava prebiehala nejako takto:

  1. Prvá fáza:
    Z masy žiakov základnej školy sa vybralo zopár dievčat, ktoré boli dostatočne staré, aby už poznali niekoľko ruských slov, a dostatočne mladé, aby sa nevedeli brániť proti tomu, čo sa s nimi malo diať ďalej.
    Budeme im hovoriť piatačky.
  2. Druhá fáza:
    Piatačky si na výtvarnej výchove vyrobili z tvrdého papiera farebné blýskavé čelenky, na ktoré pripevnili gumičku. Vyzeralo to skoro ako dnešné klasické šiltovky proti slnku, rozdiel bol len v tom, že ten šilt sa nasmeroval smerom k slnku, nie vodorovne.
    Súdružka ruštinárka následne vylovila zo školského depozitu dlhé úzke farebné kostýmy, do ktorých nás navliekla. Hneď nato nás s vesjólaj pésenkoj na perách vyslala na pódium miestneho kultúrneho domu, kde sme dojatým členom ZČSSP predvádzali ruské ľudové umenie.
  3. Tretia fáza:
    Piatačky odovzdali dojatým členom ZČSSP krasívyj krásnyj karafiát a pobrali sa domov. Dojatí členovia potom hodovali tri dni a tri noci, až kým nepomreli.
    Taká to bola doba.

Nejako som sa myšlienkami zatárala inam.... ale aby som stále nevyťahovala len tú minulosť, dáme si pésenku, ktorá je celkom chytľavá, a keby sa spievala po francúzsky, volali by sme ju šansón.
Tu je filmový soundtrack Alexandra, pustite si ho a pokojne čítajte ďalej.

Keď som na fejsbuku len tak medzi rečou spomenula, že budem písať o filme Moskva slzám neverí, mnohí moji kamaráti zareagovali takto: "Šmárjá, to bol strašne dlhý film!" Musím povedať, že ide typický prejav spomienkového pesimizmu (o ktorom sa, mimochodom, vie oveľa menej ako o jeho protipóle). V skutočnosti má presne toľko minút ako Forrest Gump (cca 140 min.), čo je oproti takému Titanicu, Schindlerovmu zoznamu (obaja 194), či druhému Krstnému otcovi (rovných 200) v podstate len dlhší Večerníček.
Mám ešte pritvrdiť?

Existuje filmové dielo s názvom Liek na nespavosť. Má stopercentný účinok, pravdepodobne neexistuje človek, ktorý by po jeho zhliadnutí nezaspal, keďže trvá 5220 minút (nemám pokazenú klávesnicu, tá dvojka tam má byť naozaj dva razy). Maturanti by boli iste nadšení, keby mali na skúške opísať jeho hlavné postavy a dej. Má len jedného herca, ktorý tri a pol dňa číta svoju báseň. Ani strihači sa veľmi nenamakali - dej je občas prerušený zaujímavým metalovým klipom, či pornografickou ukážkou.

Vrátime sa k našej Moskve. To, že v roku 1981 získala Oscara za najlepší cudzojazyčný film, nebola pre Sovietov až taká novinka. Vlastne už boli na také veci celkom zvyknutí - mali doma už dve rovnaké sošky (Vojna a mier - 1968, Dersu Uzala - 1975).
Tento film však bol akýsi komerčnejší, dokonca mnohí tvrdia, že
bol cielene nakrúcaný tak, aby zabodoval v zahraničí. Nuž, neviem presne, čo mal režisér Vladimír Meňšov skutočne za lubom, ale legendy hovoria inšô.
Námet vznikol v hlave istého mladého muža menom Valentin Černych. Ten si takto raz naverímboha pozoroval svoju vlastnú mať kvákajúcu s tetkami (teda kamoškami), keď si vraví - ej veru, mám chuť napísať o nich zo päť riadkov. Trvalo mu to rovných 19 dní, a sotva to celé poslal do akejsi scenáristickej súťaže, už mu volali, že vyhral prvú cenu.
Text o troch kamarátkach sa dostal do rúk spomínanému Meňšovovi. Čítal ho tri dni a tri noci, až kým nenatrafil na 2 (slovom dve) pasáže, ktoré rozhodli. Ak ste film videli, isto si na ne spomeniete:
Ad 1)
Sú päťdesiate roky, vy máte okolo 20 rokov a bývate na slobodárni.
Čo by ste robili, keby vás bohatý príbuzný poprosil, aby ste sa mu počas dovolenky starali o luxusný byt v moskovskom mrakodrape?
No jasné, poliali by ste mu kvety a potom by ste si v tom byte urobili žúrku, no nie? Pozvali by ste si samé celebrity - staršieho docenta (zbalili ste ho v univerzitnej knižnici), kameramana z telky, či slávneho hokejistu.
Z toho predsa musí vzniknúť nejaká šarapata!
A že vznikla, dokonca na celý život, na to vezmite jed.

Sceny1.jpg

Ad 2)
Máte o rok viac, ste slobodná matka, ktorá cez deň pracuje v továrni pri mašine a po večeroch študuje skriptá. Práve si so slzami v očiach líhate do postele. Budík nastavíte na piatu ráno. Kedy sa zobudíte?
No predsa o dvadsať rokov neskôr a ešte k tomu o siedmej!
To bábätko z postieľky je už dávno plnoleté, vy ste riaditeľkou tej istej továrne a máte chlapa, ktorý je ženatý s inou (nebojte sa, milé dámy, dlho to trvať nebude).

sceny8.jpg

Nakrúcanie spočiatku vôbec nešlo podľa režisérových predstáv. Oslovil do hlavnej úlohy niekoľko populárnych herečiek, ale všetky ohŕňali nosom nad príliš nudným dejom.
Vladimír sa na to vytoto, zavolal domov manželke i vraví: "Zlato, nechaj ty pelmene pelmeňmi, dovaríš ich potom. Príď mi tu radšej nimnóška pomôcť s prácou."
A bola Káťa.
Ku Káti by sa hodil nejaký súci muž. Takmer by sa bol režisér obsadil sám, no vtom zbadal Batalovov kukuč a hneď mu bolo jasné, že charizmatickejšieho mládenca k svojej krásavici sotva nájde.
A bol Góša.
Termín premiéry filmu bol naplánovaný tak, aby ho sovietske ženy dostali spolu s klincom k MDŽ (ale no tak, decká, túto skratku musíte poznať). Tých klincov muselo byť nakoniec podstatne viac, keďže len za prvý rok zhliadlo Moskvu bajočko 87 miliónov divákov. Chýry o pozerateľnom filme sa rozšírili do ďalších 150 krajín, a aj taký prezident Reagan ho údajne zhliadol až osemkrát, len aby konečne pochopil ruskú (a hlavne ženskú) dušu.
Len po tú štvorkilovú pozlátenú sošku si tvorcovia do L.A. dobehnúť nemohli. Američania v tom roku posunuli ceremoniál kvôli nepodarenému atentátu na Reagana až o deň neskôr, ale to nebol ten pravý dôvod - stále totiž zúrila studená vojna. Vtedy to tak chodilo - vaši neprišli na olympiádu k našim, naši nepôjdu na Oscara k vašim, naši nepôjdu k vašim ani na olympiádu... stále dokolečka.
Oscara prevzal sovietsky atašé a v telke ušetrili pár ďakovacích minút.

A že prečo vyhral? Možno aj bol príliš "americký", no mne na ňom imponovali dve veci.
Ako obdivovateľke hesla "Kým sa neumiera, nech je radšej veselo" som v deji zachytila veľmi veľa humoru. Jedna z mojich obľúbených scén je, napríklad, tá zo zoznamovacieho tanečného klubu. Predstavte si maličkú, zato energickú vedúcu, ktorá je jeho dušou a veľmi jej záleží na budúcnosti manželského inštitútu. Pozve si preto do klubu Káťu, čoby členku mestskej rady, a pekne jej nadvihne mandle:

sceny0.jpg

Vedúca: "A vy v tej mestskej rade, vy si tam len experimentujete a nám treba pomôcť!
Káťa: "V čom by sme vám teda mohli konkrétne pomôcť?"
Vedúca: "Konkrétne nemáme zdroje, chýbajú nám muži! V Moskve žije päť slobodných žien na jedného slobodného štyridsaťročného muža. Ale my nemôžeme opustiť tých, čo nás potrebujú!"

Vtom sa v kancelárii klubu objaví potencionálny adept na zoznámenie so svojou sťažnosťou a následne prebieha takýto dialóg:

Mládenec: "Dobre, že som vás zastihol. Pridelili ste ma do skupiny, kde sú samé staré baby."
Vedúca: "Prepáčte, ale vy tiež nie ste práve chlapec."
Mládenec: "Chlapec, nechlapec, ja veru nechcem byť medzi starými."
Vedúca: "Dobre, môžem vás dať do inej skupiny, sú tam ženy od 35 do 50 rokov."
Mládenec: "A... do mladšej by to nešlo?"
Vedúca: "Ale tam sú dievčatá od 25 do 30, a vy máte reumu. Potom mi tu budete nariekať, že s nimi nevládzete tancovať."
Mládenec: "Dávam vám slovo, že nebudem!"
Vedúca: "V poriadku, dám vás do mládežníckej skupiny. Ale nehovorte mi, že som vás nevarovala."

Keď záujemca odíde, vedúca klubu sa zase vráti k rozhovoru s Káťou.

Vedúca: "Videli ste to? Tento je, napríklad, hlavný inžinier v továrni a predsa príde k nám. Až 99 % z nich sú intelektuáli. A mali by ste vidieť naše dámy. Krásne ako obrázok! Dobre vychované, inteligentné a veľmi pekne oblečené. Nerozumiem, čo tí muži vlastne chcú. A vy? Vy si tu sedíte a myslíte si, že vás v mestskej rade sa to netýka."
Káťa: "Prečo si myslíte, že sa ma to netýka? Ja, napríklad, tiež nie som vydatá."
Zneistená vedúca: "Tak ja už fakt neviem... hm... keď už aj vy, v mestskej rade... no dobre, ale vám možno budem vedieť pomôcť. Mám tu jednu rezervu
(vyberá z trezoru zložku). Je to výkonný pracovník a má len 53."
Káťa: "Ďakujem pekne, ale pomôžem si sama."
(
Vidíte to? Komunálna politička a ona nechce žiadnu protekciu.)

Druhá vec, ktorá ma na filme baví, sú vzťahy a príbehy.
Príbeh slobodnej matky, ktorá je pre jedného príliš jednoduchá a pre iného príliš vzdelaná.
Príbeh koketnej krásavice, ktorá sníva o inom živote plnom bohatstva.
Príbeh obyčajnej vidieckej ženy, ktorej stačí k šťastiu len dobrý muž a deti.
Príbehy mužov okolo nich.
A ten smiech pomedzi slzy, lebo sĺz si my ženy užijeme dosť.

sceny5.jpg

sceny6.jpg

Je fakt, že Moskva slzám neverí nie je celkom typický ruský produkt - behajú v ňom polonahé ženy a milostný akt nespočíva v presune záberu kamsi do diaľky.
Aj tak má pre moju generáciu zvláštne čaro. Kedysi sme museli vnímať krásu ruskej kultúry povinne a my sme sa prirodzene bránili, preto sme nič nevideli. Až teraz, keď som si to pozrela po rokoch, cítim ju v každom zábere. Napríklad, keď sa Kátini príbuzní chystajú odísť na dovolenku, sadnú si pred lúčením na kufre a chvíľu všetci len tak posedia - no nie je to milo ruské? Aj tá hudba mi znie v ušiach akosi krajšie...
Film opisuje osudy troch žien žijúcich spolu v jednej izbe slobodárne - Káti, Ľudy a Toni. Prvá časť sa odohráva okolo roku 1958, dievčatá sú dvadsiatničky, druhá polovica filmu sa posúva o dve desaťročia neskôr.
A zase sa budem asi opakovať, no dnes tej druhej časti už veľmi dobre rozumiem... až priveľmi.

AlentovaFi.jpgKáťa Tichomirova je mládežníčka, ktorá síce dokáže opraviť sústruh, no to jej nestačí - chce sa dostať na vysokú školu.
Na vyššie spomínanej žúrke sa zoznámi s kameramanom Rodionom, ktorý si o nej myslí, že je dcérou váženého profesora, a preto ju zvedie. Zvedie ju tak prudko, že Káťa otehotnie, čo by mu nerobilo až taký problém, keby náhodou nezistil, že tatko nie je profesor a Káťa je len taká... obyčajná deva.
Keď sa Katuška o niekoľko rokov stane šéfkou podniku, stretne milého kameramana a ten jej to celé druhý raz skomplikuje tým, že sa zrazu chce tým otcom stať. Samozrejme, že sa do toho zamontuje ešte ďalší muž Góša, a keďže sa Káťa stále nepoučila a tají pred ním svoje vysoké postavenie, zarobí si na pekné problémy. Niektorí muži totiž nemajú radi príliš silné ženy...

Vera Valentinovna Alentova hrala mladú i staršiu Káťu vo veku 37 rokov a podľa mňa je veľmi pekná. Aj keby desať pochybovačov tvrdilo, že tú úlohu dostala od manžela protekčne, postava jej sadla ako uliata.
Vrátim sa však na začiatok.
Obaja Verini rodičia boli hercami, no otec zomrel príliš skoro, keď mala štyri roky. Jej mama sa rozhodla hľadať šťastie a prácu inde, a tak vláčila dcéru po Ukrajine, Uzbekistane i Altaji. Detstvo teda trávila v zákulisí divadla a túžila byť slávnou herečkou. Mama z nej však chcela mať doktorku a tak musel byť doma pekný poprask, keď sa na svetlo božie dostala informácia o úspešnom Verinom konkurze do miestneho divadla. Vtedy sa matka rozhodla vystaviť dcéru skúške - poslala ju do Moskvy so slovami - buď máš naozaj talent a vezmú ťa na štúdium rovno do MCHATu (to je také slávne akademické divadlo), alebo ostaneš doma a budeš pacientom pichať injekcie.
Kto z vás ešte neuhádol, ako to dopadlo?
V Moskve sa zoznámila so spolužiakom, o ktorom profesori tvrdili, že talentu sa mu veľmi nedostalo, a že pravdepodobne skončí ako pomocný režisér kdesi v oblastnom štúdiu.
Jeho meno bolo Vladimír Meňšov.

RodinaF.jpg

Vera sa do sympatického spolužiaka zaľúbila, no ich láska musela prekonať niekoľko prekážok. Hádam najväčšou bolo to, že po absolvovaní školy museli žiť oddelene. Niežeby chceli, ale keď vám v šesťdesiatych rokoch dali robotu na druhom konci ZSSR, museli ste ísť. Voloďa teda išiel a nechal mladú Veru i s dcérkou v hlavnom meste.
Ich vzťah to však vydržal a sú spolu dodnes.AlentovaDepardije.jpg
Vera nehráva len v manželových filmoch, často ju obsadzujú aj iní režiséri (keď sa pozriete naľavo na obrázok z filmu Závisť bohov, tak v ňom spoznáte iného ruského herca Žerarda Marceloviča Depardjevova).
Vera zbiera jednu cenu za druhou, dva razy sa stala Národnou umelkyňou (Sovietskeho zväzu i Ruskej federácie) a spolu s manželom bola menovaná Rytierkou radu priateľstva.
Dnes má 71 rokov a zo spoločnej dcéry sa "prekvapivo" stala tiež herečka. Vyzerá stále dobre a ja nebudem rýpať do toho, že jej vrásky sú akési neprirodzené.

MuravjovaF.jpgKeby bola Ľuda Sviridova (za vydata Gurina) mojou spolužiačkou, asi by mi pekne liezla na nervy. Na každom prste mala desiatich frajerov, ktorí jej často vyvolávali do slobodárne a ona zakaždým musela zliezť z izby na vrátnicu, kde bol jediný telefón (jaj, to je už pekná história, že?).
Okolo prsta mala omotanú aj vrátničku, ktorá musela dvíhať slúchadlo vraviac "helou" - keby to bol náhodou Ľudin nápadník. Mužov zvádzala najmä v univerzitnej knižnici. Omotala si vrkoč okolo hlavy ako Tymošenková, nasadila múdre okuliare a sadla si do knižničnej fajčiarne, samozrejme bez ohňa. No nepripáľte takej kočke cigaretku.
Bol to tiež jej nápad predstierať status cudných profesorských dcéreniek, akurát na rozdiel od Káti si ju ten jej hokejista vzal za ženu aj bez bohatstva.
Po dvadsiatich rokoch vidíme Ľudu pracovať v čistiarni, bývalý manžel nezvládol ani kariéru, ani alkohol, ale ju stále neopúšťa chuť hľadať toho správneho muža.

Irina Vadimovna Muravjova hrala postavu večne nespokojnej Ľudy ako tridsaťročná. Rodená Moskovčanka bola vždy dobrou študentkou, ale viac ako veda ju lákala literatúra, takže hoci ju na prvý pokus na dramatickú školu nevzali, nevzdala sa a skúsila to znovu.
Na obrazovke i v divadle hráva zvyčajne priamočiare a očarujúce ženské a na prvý pohľad je zrejmé, že je jej súdená najmä komédia. 
Je vydatá, s manželom filmárom má dve už dospelé deti a dodnes hrá v moskovskom divadle.
Má 64 rokov.

RjazanovaF.jpgAntonina Bujanova, volaná Toňa, je tou najnudnejšou z troch kamarátok. Nájde si slušného chlapca, vydá sa za neho a po rokoch ju stretávame ako gazdinú, matku troch synov, poslušnú manželku i nevestu. V bežnom živote možno šťastie, no pre film hotová katastrofa. Možno preto je jej osudu venovaná najmenšia časť, aj keď v závere sa práve jej vyvolený Nikolaj obetuje a pôjde hľadať strateného Kátinho frajera. A keby len hľadať, on sa s ním musí ešte aj zdrúzgať ako také hoviadko. Dôležité však je, že jej ho dovlečie a na šťastný koniec môže zazvoniť zvonec.

Spočiatku to vyzeralo, že sa Raisa Ivanovna Rjazanova nenarodila pod šťastnou hviezdou. Jej biologický otec mal v Kazachstane šesť detí so zákonitou manželkou, a tak sa to dedinské dievča, ktoré zviedol, pobralo aj s bábätkom bližšie ku Moskve.
Malá Raisa prejavila už v detstve umelecké vlohy, hrala na akordeón a vyštudovala divadelný inštitút.
V divadle stretla aj svojho budúceho manžela, narodil sa im syn... a tu sa podobnosť s jej postavou končí. Raisa sa pri jednom natáčaní zaľúbila do režiséra, mužovi a manželstvu dala vale a ďalších desať rokov sa motala v novom vzťahu.
Čo sa týka profesionálneho života, videli sme ju na našich obrazovkách častejšie, napríklad v depresívnom filme pre deti Biely Bim - Čierne ucho, v sci-fi Moskva-Kassiopeja, mihla sa i v drobnej miniúlohe v špionážnom americkom Ruskom dome.
Búrlivé deväťdesiate roky po perestrojke spôsobili, že Raisa zrazu nemala do čoho pichnúť, a tak si sadla za volant a istý čas sa živila ako taxikárka. Dnes už je všetko zase na poriadku, hráva v mnohých seriáloch a rovnakému povolaniu nedodolal ani jej syn a vnuk.
V slávnom filme mala 35 rokov, o rok bude oslavovať sedemdesiatku.

BataljovF3.jpgGeorgij Ivanovič, zvaný Goša je zručný zámočník so smiešnymi zásadami typu "žena nemá zarábať viac ako jej muž". My mu to však veľmi rýchlo odpustíme v okamihu, keď sa na tú ženu takmer tajuplne zahľadí... no, a keď jej z rúk prevezme ťažký nákup, diváčky sú absolútne namäkko. Záchrana frajera dcéry svojej frajerky pred grázlami je už potom len bonusom navyše.
Taký je to muž.

Alexej Vladimirovič Batalov si fešného zámočníka zahral rok po svojej päťdesiatke a musel čeliť obvineniam kritikov, že takí dobrí muži ako Goša v skutočnosti neexistujú. Musím toto tvrdenie poopraviť - oni existujú, ale všetci sú ženatí (zvyčajne s peknými potvorami, ktoré si ich vôbec nezaslúžia). Protestné nóty s konkrétnymi adresami voľných adeptov, ktorí vyvracajú moju tézu mi môžete posielať na adresu, ktorá si neželá byť menovaná.
Vráťme sa k Alexejovi. Geneticky veľmi na výber nemal - narodil sa do famílie, v ktorej sa divadelnými doskami živili obaja rodičia i strýkovia, no a keď sa matka druhýkrát vydala, priviedla domov zase len spisovateľa. A to som ešte nespomenula, že sa v ich byte často konali stretnutia miestnej literárnej smotánky, básnici a dramatici si u nich podávali ruky.
Čo iné ako umelec môže vyrásť z takého dieťaťa?
V dvanástich rokoch sa Alex zoznámil so svojou prvou manželkou, ale nebojte sa, dopadlo to dobre, vzali sa až o šesť rokov neskôr. Tento čas trávil mladík celkom zmysluplne - bola vojna, a tak ako člen amatérskej divadelnej skupiny zabával vojakov a pacientov po celej krajine. Bataljov44.jpgV šestnástich si vlasatý puberťák privoňal k prvému filmu Zoja (vpravo je ukážka), no až skončenie vojny mu dovolilo vrátiť sa do hlavného mesta a vyštudovať skutočnú hereckú školu. Nezabudol ani na frajerku, konečne sa oženil a za pár mesiacov sa z neho stal po prvýkrát rodič.
Dvadsaťšesťročný Alexej zakúsil chuť veľkej slávy v roku 1954 vo filme Veľká rodina, ktorý bodoval aj na filmovom festivale v Cannes, no tento triumfiálny začiatok kariéry znamenal zároveň koniec jeho manželstva. Zanedlho sa však zahľadel do devätnásťročnej cirkusovej umelkyne, ktorú o pár rokov pojal za zákonitú družku. Cirkusantka zanechala manéž svojmu osudu a osud jej zato nadelil spoločnú dcéru, ktorá bola, bohužiaľ, telesne postihnutá. Táto skúška však manželstvo tých dvoch romantikov nezložila na lopatky a dnes je z nej vyštudovaná scenáristka, hoc aj na vozíku.
Batalov patril najmä v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch k top hercom krajiny, v Cannes bodoval aj s iným filmom Žeriavy tiahnu. Možno si niekto spomenie i na rozprávku O princovi so železným srdcom, ktorú tiež režíroval.
Je to skrátka multitalent. Svoje hlasové dispozície uplatňoval v rozhlasových reláciách, prednášal študentom umeleckých škôl, písal scenáre, venoval sa réžii a občas stihol aj hrať.
Goša vo filme Moskva slzám neverí jeho hereckú kariéru viac-menej ukončil. Iní režiséri sa ho po takom úspechu akosi báli obsadzovať, no Alexej Batalov má aj veľké problémy so zrakom, čo mu bránilo odovzdať pred kamerou všetko to, čo vie. Skorý dôchodcovský vek teda trávil ako prezident filmových festivalov, či v čele Ruskej akadémie filmových umení. Vo voľnom čase preberal rôzne ceny za celoživotné dielo a robí tak dodnes, ak mu nejaké udelia.
Alexej Batalov má dnes úctyhodných 84 rokov.

VasiljevF1.jpgVeľmi rýchlo prebehneme postavou kameramana Rodiona Račkova.
Ide o toho lotra, čo zviedol Káťu na zlé chodníčky, ale filmový osud bol k nemu spravodlivý. Keď mu riaditeľka fabriky Katarína chce o dvadsať rokov neskôr pekne vynadať, predostrie jej smutný osud osamelého muža bez rodiny i pracovného uspokojenia. Jaaj, koľké z nás si v tom momente povedia "tak mu treba, trpákovi".

Jurij Nikolajevič Vasiljev
mal v čase filmovania rovných štyridsať. Zaujímavé je, že ho v tej druhej časti vlastne vôbec nemali maskovať, lebo vyzeral skôr na šesťdesiat, ale nebudeme tvorcom vstupovať do svedomia, pravdepodobne z neho chceli spraviť poľutovaniahodného úbožiaka.
Jurij prežil celý život v Moskve, z toho dve tretiny ako herec. Napriek tomu, že bol na prvý pohľad fešák, nedostávalo sa mu výraznejších úloh a aj v našej melodráme hral len druhé husle.
Ostal však pokorným človekom a láskavým otcom, s manželkou herečkou mal jednu dcéru.
Zomrel doma celkom náhle na infarkt vo veku 60 rokov.

VavilovaF.jpgMožno si niektorí z vás na začiatku naozaj pustili sprievodnú pesničku a teraz im vŕta hlavou, prečo sa volá Alexandra, keď žiadna z hrdiniek také meno nemá. Ale má, ide o nemanželskú Kátinu dcéru Sašu.
Je to moderné dievča, ktoré orlím zrakom skúma každého matkinho nápadníka a práve Goša sa jej najviac zapáči.
V podstate je jej jedinou úlohou klipkať krásnymi očami.

Hrala ju rozkošná dvadsiatnička Natalia Dmitrijevna Vavilova.
Možno to bol osud, že bývala v Moskve celkom blízko filmového štúdia. Jeden z asistentov sa zvykol prechádzať ulicami a keď zbadal kočku, ktorá stála za hriech, ponúkol jej drobnú úlohu pred kamerou. Presne takto oslovil štrnásťročnú Nataliu v akomsi obchode a bol z toho prvý debut, neskôr sa spoznala s režisérom Meňšovom a Kátina dcéra Saša bola na svete.
Človek zbehlý v šoubiznise by povedal, že nič lepšie sa jej nemohlo pritrafiť, ale Natalia tento názor nezdieľa. Po tom, ako o niečo neskôr pri nakrúcaní spadla z koňa, povedala si dosť, kvôli nejakej sláve sa zmrzačiť nedá. K tomu jej producenti začali núkať samé prihlúple úlohy v telenovelách, takže sa jej ani nečudujem, že celé to pozlátko zavesila na klinec.
Novinári sa išli zblázniť, len aby niečo o jej živote zistili, ale museli odfrčať z dlhým nosom a logicky si začali kadečo vymýšľať. Jediný rozhovor poskytla prostredníctvom svojho manžela, ktorý je režisérom - a to bolo všetko.
Obaja žijú neďaleko Moskvy, kde sa Natalia venuje kvetinám, záhradnej architektúre a dobročinnosti.
Dnes má 53 rokov a jediná čerstvá fotografia z internetu je spred piatich rokov.

Je čas na záverečnú perličku (tajne dúfam, že si ju prečítajú najmä producenti spoza oceánu).
Na výročnej stretávke po tridsiatich rokoch sa režiséra Meňšova pýtali, či nemá v pláne natočiť pokračovanie tohto úspešného filmu. Dokonca mu vraj za to ponúkali celkom slušné prachy.
Povedal nie. Ten príbeh je vraj kompletný.
Aj kompletný je aj tento režisér.

Porokochtrio.jpg

Aby ste si nemysleli, že sovietski filmári nevedia vyrobiť poriadny trajler, tu je jeden originálny z osemdesiatych rokov. Alebo viete čo? Pozrite si rovno celý film, stojí to zato.

PS č.1: Ďakujem Karlovi aj Hynkovi Máchovcom za inšpiráciu pretavenú do nepodarenej básne v úvode článku. Poetka zo mňa holt nikdy nebude.
PS č.2: Všetky informácie uvedené v článku sú skompletované s istou dávkou irónie, ktorá však neznamená, že ruským filmom pohŕdam. Naopak, špeciálne tento film zbožňujem.
PS č.3: Čerpala som zo zdrojov dostupných na internete, a ak som náhodou uviedla nejakú somarinu, pokojne ma opravte. Podobný postoj môžete zaujať i ku gramatickým nedokonalostiam, ale pri takom množstve textu mám na isté promile chybovosti nárok.
PS č.4: Táňa, rýchlo sa uzdrav!

Zdroje a fotografie:
http://www.kino-teatr.ru/
http://www.filmovy-plakat.cz/index.php?menuid=2041&templ=template_articles.inc
http://www.fast-torrent.ru/film/moskva-slezam-ne-verit.html
http://pikabu.ru/
http://soadvan.livejournal.com/
http://www.yourtrailers.net/moscow-does-not-believe-in-tears
http://my-russian.com/category/russian-through-films/
http://www.nakanune.ru/photo/portrety/murav_eva_irina_vadimovna/
http://7days.ru/upload/images/dfc/08755a507b7f59aa1179004c10a9a_7D_08_tet_f01_fmt.jpg
http://www.liveinternet.ru/users/elfrat/post243238615/
http://weekend.ria.ru/cinema/20120806/717818559.html
http://daariko.livejournal.com/12123.html
http://www.kp.ru/daily/24362.4/546887/
http://ruskino.ru/mov/656/gallery/44544
http://tv.akado.ru/news/2009-09-03_01_51_00.html
http://www.kp.ru/daily/22829.5/18901/
http://film.arjlover.net/ap/moskva.slezam.ne.verit.avi/
http://ruskino.ru/mov/656/portret/9540
http://adam.azet.sk/clanky/3474/top-10-najdlhsi-najdlhsia-najdlhsie-na-svete.html

AlentovaD.jpgMuravjovaD.jpgRjazanovaD.jpgBataljovD.jpgVasiljevD.jpgVavilova2008.jpgRodinaD.jpgPorokochduo.jpgsceny3.jpgsceny4.jpgsceny7.jpgsceny9.jpgscena2.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?