Jozef Bednárik. Niet čo dodať.

Autor: Adriana Markovičová | 22.8.2014 o 8:00 (upravené 30.8.2014 o 13:09) | Karma článku: 11.51 | Prečítané  5839-krát

Aj vy mávate pri niektorých ľuďoch pocit, že ich tu zabudli mimozemšťania? Viem, nie je to originálna myšlienka (fanúšikovia mužov v čiernom to vedia tiež), ale čo iné sa dá povedať o človeku - a nemusí to byť nutne umelec - ktorý po sebe zanechá toľko práce. A nie obyčajnej. Geniálnej. Takej, z ktorej ostatní vravia wau! No len sa pozrite na ten môj nadpis - chcela som doň vopchať toľko prívlastkov, koľko by sa zmestilo, no stále by to nebolo dobré. Dopadlo to takto.

Dalo sa čakať, že rok po výročí jeho smrti príde niekto s jeho životopisom. Marketing je skrátka marketing, čo narobíš.
Tým niekým sa stala Andrea Coddington, podľa mena známa spisovateľka, ktorá ma doteraz minula (pre jej literatúru nie som cieľová skupina).
Uchopiť život niekoho, kto bol miláčikom polovice národa (tá druhá ho logicky nemohla ani cítiť), to nie je vôbec ľahká úloha a veru sa stalo presne to, čoho som sa obávala. Autorka je zrejme pracovitá baba, muselo ju to stáť kopec času, kým získala to kvantum informácií a príbehov z Bednárikovho života, vidno, že často behala po archíve a pila čaj u príbuzných v Zelenči. Bohužiaľ, celé to zabalila do príšerného pátosu. Niekedy som mala pocit, že čítam nejakého starého národovca - niežeby som ich rada nečítala, ale tu ma to vyložene vyrušovalo. Aj jazykoví redaktori občas čosi prehliadli, najmä na začiatku som pri mnohých vetách musela hľadať podmet, prísudok a predmet ("Spoločne prelozili baziliku Sacré Coeur, zasvätenú Božskému srdcu, jediný chrám na svete, kde je od jeho vysvätenia vystavená sviatosť oltárna, divadlá, išli po stopách Marca Chagalla.").
Andrea Coddington však mala šťastie - jej "respondent" bol taký výnimočný, že obsah knihy prevalcoval aj tie drobné štylistické kamienky tak, že v topánke netlačili. Navyše, Bednárik bol známy aj nie veľmi spisovným vyjadrovaním, ktoré u čitateľa (rozumej u mňa) fungovali ako rozbuška na pár minút nezriadeného rehotu. Aby ste sa mali na čo tešiť, ukážky z nich uvediem na konci.

Bednárika som prvý raz zaregistrovala v telke ako Martinka Klingáčika. My ostatní, čo sme nebývali v Nitre, ani v Zelenči, sme na neho potom na istý čas pozabudli, lenže on tam zatiaľ robil umenie. Bolo mu jedno, či s profesionálmi alebo ochotníkmi. Práve toto obdobie bolo pre mňa jedna veľká neznáma a v knihe som si na ňom zgustla. Čím viac som čítala o tom, aký bol, tým viac som musela obdivovať jeho pracovitosť, jeho nesmierny prehľad o všetkom, čo sa na svete napísalo, zložilo či namaľovalo.
Aby som len nefrflala - asi nie je náhoda, že prednosťou autorky knihy je opis medziľudských vzťahov. Bednárika nám podala na tácke tak, ako je to v prípade extrovertného introverta možné: cítila som jeho lásku k rodičom, súrodencom, neteriam i synovcom, ba i k protivnej tetke v habite. Počula som ho nadávať hercom i herečkám zvučných mien tak, že ho zato velebili do nebies. Tlačilo ma v žalúdku s ním, keď oficiálni kritici označovali jeho réžie za trblietavý gýč. Presne ten gýč, ktorý diváci v závere vytlieskavali vstávajúc zo sedačiek. Nie, nebolo to preto, žeby v nich už nevedeli obsedieť, len sa im to predstavenie plné dymu a nádherných kostýmov bohapusto páčilo.
Mama ho totiž naučila, že divadlo je od slova dívať sa.
On sám sa dušoval, že nevidel ani jednu zo svojich premiér. Pretrpel ich schovaný kdesi v chládku či medzi šatniarkami. Potom sa opäť strácal. Vo svojej súkromnej jaskyni so skromným nábytkom a haldou kníh. A s nejakým parádnym jedlom zohriatym v mikrovlnke. Už mal v hlave nový projekt, nové cingrlátka. Trebárs operu, v ktorej dôstojné sopránistky a učesaní tenoristi nestoja ako trdlá na jednom mieste, ale behajú po netradičnej scéne povedzme na kolobežke. Alebo muzikál Rusalka, za ktorý ho prezývali "obézny przniteľ českého rodinného operného striebra".

Myslím, že robiť tu duplicitný text o Bednárikovi nemá zmysel. Aj tak som sa počas jeho písania prichytila pri tom, že som patetická rovnako ako autorka biografie. Viete čo? Prečítajte si to radšej u nej, tie štylistické bradavice nie sú až také strašné. Naopak, kvitujem, že pani Andrea Coddington neskĺzla do bulváru, aj keď sa logicky nemohla vyhnúť rečiam o sexuálnej orientácii Jozefa Bednárika. Vykorčuľovala z toho dobre.
Nakoniec, čo je koho do toho. Mňa už vôbec nie.

Ako som sľúbila, mám tu trošku pikantných feferóniek zo života režiséra, herca, syna, brata, strýka, priateľa, rodáka, gurmána, diváka, poslucháča a mimozemšťana Jozefa Daniela Bednárika:

Jeho Zelenčania nepoľavovali a na niektoré zájazdy chodili aj bez neho. Raz napríklad do Talianska. Tam "chudobní ľudé z Linča" objavili telefón, a tak mu potajomky zavolali. Pepa sa ozvala do telefónu: "Buona sera, redžisto..."
Ani nemusela pokračovať, Bednárik odpovedal: "Ježišmária, Pepa, to si ty? Hovor rýchlo, však telefón je drahý, koľko budeš platiť?"
Chceli ho trochu ponaťahovať, spoločne pokračovali: "Nehuč, vieš, jak sme najedení?"
"Nehovor, čo ste mali?"
Herečka, vediac, čo má Bednárik rád, povedala nedbalo: "Ale, tie špagety s parmezánom najprv, potom doniesli ravioly, potom prepelice plnené mäsom so šampiónma a zmrzlinu s vodotryskáma..."
Nevydržal to a zakričal: "Vy špiny, ja tu musím jesť sušienky petit. A oni nevedia, čo by jedli!" Nakoniec vraj povedal: "Stretneme sa na námestí," a zložil.
Aktéri grotesky si mysleli, že žartuje, ostatným sa ani nepriznali, ako ho dobehli.
Až kým nedobehol on ich.
"My na druhý deň na námestí kukáme jak puci, keď sa k nám Jojo valil ako taká malá guľa."

Vravíte, že to vôbec neštípe? Nechcela som tak zhurta. Skúste ukážku, v ktorej výnimočne nehreší Bednárik, ale niekto úplne iný:

Bednárik vzal rodičov - vždy ich poctivo pozýval na svoje premiéry - a oni na ne poctivo chodili - do zákulisia, aby sa pozdravili s Boženou Slabejovou.
"Išiel som do šatní, že Bubuša Slabejka sa mame a tatovi iste poteší. A ich som chcel šokovať privilegovanosťou, že kde sú. Vediem tam svoju pobožnú mamičku a tatu, ktorí ani nedýchali od nadšenia. Už z diaľky som začul Adelu Gáborku. Lichotila Bubuše, že dobre vyzerá. Nato sa Slabejka ozvala tým jej hlasom, že jasné, zuby mám nové, parochňu krásnu, len pi*u mám starú. Myslel som, že sa prepadnem od hanby, že môjho tata šľak trafí a moja mamička už do divadla nevkročí. No nič, prežehnali sa, hnal som ich na javisko, kde sa ako blesk presunula diva Adela Gáborová. Niečo sa jej nepodarilo, spustila tirádu, že som to doje*ala, tak ma tu všetci poje*te. V tom momente mal tato skutočne k infarktu len milimeter."

A do tretice si dáme nemnoho čriepok z jeho režisérskeho kumštu:

Slabejová hrala vo Fidlikantovi ženu na vozíku, a keď zabudla nejaký text, tak povedal, aby ju neurazil: "Bubuška, nevadí, každý sme občas nejaké pohlavie!"
....
Keď sa ho baletky opýtali: "Pán režisér, a my tu čo máme robiť?"
"Vy sa tu postavte a budete v tichosti menštruovať!"

Do čítania, priatelia.

Andrea Coddington: Jozef Bednárik, vydal IKAR 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Konflikty s moslimami sú nafúknuté, tvrdia Piešťanci

Šarvátka prilákala do Piešťan Slovenských brancov, miestni o nich nestoja.

KOMENTÁRE

Naozaj sú problémom deti?

Atmosféra strachu si začína vyberať svoju daň.

KOMENTÁRE

Jadro pudla Kaliňáka

S neudržateľnosťou Kaliňáka súhlasíme všetci - skúsme sa zjednotiť na dôvodoch, prečo je odstúpenie bez alternatívy.


Už ste čítali?