Minimalistické rodičovstvo nielen pre lenivých

Autor: Adriana Markovičová | 5.2.2015 o 17:06 | Karma článku: 8,27 | Prečítané:  2092x

Viete, ako rozoznáte dokonalú matku od tej lenivej? Zatiaľ, čo tá prvá stihne za 24 hodín vyprať, navariť, upratať, vyvenčiť psa, napísať s deťmi úlohy, porozprávať sa s manželom i rodičmi, vypiť kávu, umyť riad, vyžehliť, vyriešiť telefonát s daňovým úradom i svokrou, umyť okno, zverejniť na sociálnej sieti recept na bublaninu, opraviť pokazený sifón, umyť si vlasy, vyfúkať si vlasy, 2x denne umyť zuby sebe aj deťom, nakúpiť, absolvovať domovú schôdzu, upiecť bábovku z múky aj piesku, zaviesť dcéru na klavír a syna na hokej, zavariť čerešne, zamraziť pol svine, nalakovať nechty bez toho, aby to malo vplyv na jej osemhodinovú pracovnú šichtu - tá lenivá si sadne k počítaču, a napíše knihu o tom, ako byť s čo najmenšou námahou čo najlepšou matkou.

Presne to urobili dve také matky, a to Christine Koh a Asha Dornfest v knihe Menej je viac (minimalistické rodičovstvo). V jeden taký divoký deň (je možné, že tých dní bolo aj viac) si tieto kamošky uvedomili, že trpia strachom. Ich strach nepramenil z faktu, že ich niečo alebo niekto ohrozuje. Bola to taká tá iracionálna obava, ktorú v nejakej podobe zažil každý normálny rodič (aj keď je fakt, že otcovia sú v tomto prípade menšinou). Totiž - hľadáte pre decká tie najlepšie školy, zapisujete ich na tie najlepšie krúžky, naháňate sa z jedného konca mesta na druhý, a keď si večer unavení ľahnete do postele, vlastný mozog na vás zaútočí ranou pod pás.

Robím pre ne dosť?
Čo ak to nestačí?
Čo ak náhodou prepasiem šance mojich detí na...
... šťastie?
... úspech?
... jednoducho na niečo?
(Nie ste si istí na čo, ale radšej to nebudete riskovať).

Tak čo, spoznávate sa? Ak áno, práve vám je určená táto knižka (pravdaže, len ak neriešite iné zásadné životné problémy, akými sú výška sociálnych dávok, vlastná strecha nad hlavou a opitý, resp. žiadny spoľahlivý partner).
Viete, nepatrím k tým ľuďom, ktorí sa spoliehajú na návody od iných "modrokoníkových" a "babetkových" rodičiek. Preto aj tu som nad mnohými zaručenými postupmi prevracala oči, veď čo už len môžu také zazobané Američanky vedieť o slovenskej rodine.
Christine a Asha ma hneď skraja nahnevali odporúčaním, aby som si viedla prehľadný kalendár s akciami a úlohami, spisovala do neho všetky informácie o svojej famílii a potom sa rozhodovala, čo s tým. Vraj mi to zjednoduší život. Nevraviac o tom, že zo všetkého počnúc upratovaním končiac nákupmi chceli urobiť ohromnú rodinnú zábavu a príliš často používali odporné výrazy ako time manažment a stratégia.
Našťastie, ten zvyšok (a musím povedať, že ho tvorilo asi 90 percent textu) lahodil nielen mojej vrodenej lenivosti, ale aj vnútornému presvedčeniu o tom, že netreba deťom všetko pchať pod nos, lebo si to vedia nájsť veľmi dobre aj sami. Navyše, obe autorky čitateľovi niekoľkokrát pripomínajú, že nič z toho, o čom píšu, nie je povinné.
Príručka minimalistického rodičovstva hovorí takmer o všetkom, s čím sa pri výchove potomkov stretnete. Napríklad:

  • o upratovaní životného priestoru (ten, kto sa niekedy pokúšal konečne vyhodiť tie haraburdy zo skríň, vie, aké je to ťažké)
  • o deľbe práce (mami, ale ja som včera vysávala, nech to dnes umyje brat)
  • o príprave deciek do školy (pomáhať im s projektmi, nech to majú najkrajšie z triedy alebo ich nechať, nech to spotvoria sami?)
  • o voľnom čase (a následných výčitkách svedomia, či nie sú na tom počítači príliš často)
  • o oslavách a dovolenkách (pozvať celú triedu na narodeniny do detského kútika, aj keď nás to zruinuje?)
  • o financovaní bežného života (to hádam ani netreba vysvetľovať, peniaze nerastú na strome)
  • o stravovaní (čokoláda versus tanier plný zeleniny, alias ako nestráviť pol dňa v kuchyni)
  • o vlastnej psychohygiene (aj vy považujete toaletu za jediné slobodné miesto, kde sa môžete venovať len sami sebe?)
  • o zmene myslenia (t.j. o likvidácii najzákernejšej materskej myšlienky "toto by som mala robiť")
  • a to stále nie je všetko.

Asi bude najlepšie, keď z knihy vyberiem niekoľko zaujímavých myšlienok, ktoré ma oslovili priam na prvé prečítanie.

Napríklad, odjakživa bojujem s nostalgicko-škrečkovským syndrómom, ktorého ma nezbavilo ani dvojnásobné sťahovanie. Asi to poznáte. Hnevá vás plná skriňa šiat, do ktorých sa raz možno ešte zmestíte? Je vám ľúto vyhodiť starý, ale funkčný vysávač? Keď sa pozriete do knižnice, nájdete tam okrem knižiek aj milión lapačov prachu, počnúc sloníkom pre šťastie, končiac darovanou vonnou sviečkou desať rokov zabalenou v pôvodnom obale? Trikrát áno?
Naše dve autorky si v takom prípade odporúčajú položiť základnú upratovaciu otázku:
"Keby mi táto vec zhorela pri požiari, kúpila by som si ju znova?"
Sotva. Tak som tú sviečku rozbalila a zapálila, vysávacia rároha práve zavadzia na sklade predajcovi elektroniky a šaty čakajú v debni pre charitu (je mi naozaj jedno, či skončia v Afrike alebo v sekáči, je im tam stále lepšie ako na smetisku). A jupí, hneď sa mojej dcére lepšie vysáva, keď má poloprázdne izby.

Vždy som trpela výčitkami svedomia, keď sa mi nechcelo hrať so svojimi deťmi. Iní rodičia vyzerali takí šťastní, keď si s tými svojimi stavali tristopäťdesiatu rovnakú vežu z kociek alebo sa s nimi donekonečna naťahovali na šmýkalke. Ja však nie. Mala som toho často plné zuby. Najradšej som bola, keď som si mohla sadnúť na lavičku a nechať mláďatá napospas piesku. Myslela som si, že som najhoršia matka na svete, lebo toto by som predsa ako správna matka robiť mala (počujete tú zákernosť - mala by som?).
A tu príde filozofia rodičovského minimalizmu, ktorá sladkým hlasom vraví: "Nie ste povinní byť im k dispozícii každý jeden okamih dňa. Čím skôr umožníte dieťaťu zakúsiť čaro nezávislej hry, tým budete šťastnejší." (Samozrejme, text je vytrhnutý z kontextu, takže to neznamená, že treba prejsť ku druhému mantinelu a na decká úplne kašlať.)

Do tretice - v jednej kapitole (ktorá sa zaoberá tým, či je pre dieťa až také dôležité mať v škole najlepšie známky), je veta, ktorú si môžete vysvetliť ako len chcete:
"Ľudia si nebudú vždy presne pamätať, čo si urobil alebo povedal, ale zapamätajú si, ako sa s tebou cítili."
Už len kvôli tejto vete sa to oplatilo čítať.

article_photo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?