No to som si pekne navarila s takýmto nadpisom.
Kto, prepána, by čítal článok o niečom, čím vás trápili na povinnom čítaní, a čo zvyčajne vyvolalo zdesenie v okamihu, keď vám teta v knižnici doniesla hrubú zaprášenú knihu vydanú pred viac ako sto rokmi.
Postoj sedemnásťročnej šarvankyne k takejto literatúre zhruba zodpovedá algorimu:
1. strčiť na nočný stolík
2. otvoriť
3. prečítať pol strany
4. zatvoriť (body 2, 3 a 4 opakovať, kým uplynie čas výpožičky)
5. nájsť na nete skrátený obsah, postavy a hlavnú myšlienku (resp. v mojich časoch odpísať od staršej spolužiačky).
Ja viem, mohla som ten nadpis uchopiť inak. Úchytkom mi napadá "Syn zabil tĺčikom otca, ktorý mu behal za milenkou" alebo "Kňaz zviedol adolescentku na invalidnom vozíku", či "Chlípnik splodil štyroch synov s tromi ženami".
Teraz vás vystraším viac, budem totiž písať o divadle.
Bratia Karamazovovci. pokračovanie článku
Aj my, matky, máme chuť odísť z domu. Len tak zbaliť kufor, nahádzať doň knižky, cédečka a mäkké teplé pyžamo. Papuče s brmbolcom a šálku s bylinkovým čajom. A medom. Deku Larisu a hojdacie kreslo. Na poslednú chvíľu zbaliť i mobilný telefón. Nie, nech nám nikto nevolá, ale pre istotu. Pobaliť si teda kufor a ísť niekam. Ani nevieme kam, len aby tam bol na chvíľu pokoj a ticho. pokračovanie článku
Keď mi poviete, že niečo je najdrahšie, čo tu kedy bolo, určite to nebudem chcieť vidieť, ani mať. Povedzte mi radšej, že je to vtipné, udivujúce, žiarivé, výnimočné, majestátne, útulné či zaujímavé a dolámem si nohy, len aby som to videla či mala. V prvom prípade dostávam alergiu, ktorá navonok nemá príčinu. Na Producentov, na Báthoryčku, na Euroveu a na všetko, čo sa prezentuje ako najdrahšie. A pritom môže ísť o fakt hodnotné diela, no... nemám to chuť zisťovať. pokračovanie článku
Nedávno som kdesi čítala, že umenie je to, čo si máš chuť zavesiť na stenu. Autor síce hovoril o obrazoch, ale platí to i o filme. Tieto filmy si mám chuť pustiť vždy, keď je vonku sychravo a predpoveď hlási to isté na ďalší týždeň. Mám ich rada, ani neviem prečo... vlastne viem. Občas sa na tie postavy podobám. Hlavní hrdinovia nie sú ani krásni, ani prudko múdri. Sú outsideri, zlyhávajú v bežných ľudských veciach... v práci, v rodine, v láske. Strašne by chceli, ale nevedia ako. Sú smiešni a preto sú milovaniahodní. V každom z tých filmov je však podstatný humor, rada ho hľadám práve tam, kde sa zdá, že nie je. Ak sa už teda chcete vyvaľovať v posteli a ládovať sa antidepresívami z lekárne, skúste najprv tieto prírodné preparáty. pokračovanie článku
Britskí vedci sa už musia veľmi nudiť. Objavili spôsob, ako nadnášať miniatúrne predmety, rozanalyzovali žuvačku z mladšej doby kamennej, sú blízko rozlúšteniu záhady chlpov patriacich yettimu a po dlhých úvahách prišli na to, že tridsiatnici by mali denne vypiť maximálne jedno veľké pivo alebo pohárik vína. Keďže granty stále chodia a oni nevedia, čo s nimi, pustili sa do ďalšej vedeckej práce - nájsť to, z čoho sa smiali naši prapredkovia najviac. pokračovanie článku
Miesto: Arborétum Mlyňany pokračovanie článku
Mala som vtedy štrnásť rokov a chcela som len tak odfláknuť jeden večer. V Sarajeve práve zúril olympijský ošiaľ a keďže socialistická telka neponúkala nič normálne, pustila som si priamy prenos z krasokorčuľovania. Vtedy to prišlo... pokračovanie článku
Keď som bola sladká štrnástka, moja matka (vtedy trápna) si často púšťala na starom kotúčovom magneťáku jednu a tú istú pesničku. Nežný (podľa mňa trápny) hlas vtedajšieho (podľa mňa trápneho) idolu slovenských socialistických žien hlásal, že ju ľúbi, tak ako veľmi ľúbiť vie, tvrdil, že je šťastie jeho dní a vôňa májových rán (samozrejme, že trápnych, ako inak). V pravidelných intervaloch som búchala dvermi svojej izby, aby som prehlušila "tiež ma ľúb, nech nie som viac sám" a sama sebe som si dala veľký sľub, že ja toto svojim deťom neurobím. pokračovanie článku
A že blogeri sa stretávajú len na pive... pokračovanie článku
Je to veľmi dobrý dátum na narodenie. Každý si to pamätá. Keby som sa narodila o pár desiatok rokov skôr, mohlo by sa mi stať, že by ma do matriky napísali radšej o deň neskôr ako sa to stalo môjmu svokrovi. Vraj to hviezdy nemajú rady, keď sa ľudia vyhýbajú svojmu osudu...ktovie. Vždy som mala rada ten čas, akoby zázrakom prišla prvého apríla jar a ľudia si na mňa spomenuli. Pred dvoma rokmi sa to nejako zamotalo, vtedy sa mi trošku zrútil svet. Pred rokom zase odišiel jeden z ľudí, ktorého som mala rada. Tento rok sa všetko vrátilo do starých koľají...zase prišla jar. Ja som svoje darčeky už dostala, tak sa patrí za ne poďakovať. pokračovanie článku
Kúpila som si v potravinách české noviny MF Dnes a hoci boli zo soboty, vôbec mi to nevadilo, pretože som tam natrafila na krásny rozhovor s mojím obľúbeným spisovateľom Michalom Vieweghom. Je to človek v našich končinách (našich = od Ašu až po Čiernu nad Tisou) veľmi populárny a tedy by si mohol dovoliť frajerské reči typu "som veľký spisovateľ, kto je viac?". Jeho knihy si môžu dovoliť byť drahé, pretože sa na pultoch kníhkupectiev neohrievajú pridlho a často sa stávajú námetom pre úspešné české filmy. Ten rozhovor ma dostal, pretože to bola spoveď muža, ktorý zrazu akoby naozaj dospel. To sa nestáva pri mužoch vždy... nuž, všetko, čo povedal, platí stopercentne aj pre mňa. pokračovanie článku
Keď som mala sedem rokov, zbožňovala som Abbu, Boney-M, Karla Gotta, pesničky zo Zlatej brány a inú hudbu mojich rodičov. Často sme sa so sestrou vlnili s valčekom v ruke (rozumej mikrofón) pri kotúčovom magneťáku, na ktorý náš otec stihol od šesťdesiatych rokov nahrať Dancing Queen a podobné skvelé vecičky. Najradšej sme napodobňovali BoneyM - hlavnou atrakciou bol chlapík so strašne kučeravými vlasmi na hlave, ktorý sa tváril, že spieva (aspoň my sme si to mysleli, pretože slovo playback sa nesmelo v televíznych kruhoch spomínať) a pritom podliezal akúsi ohnivú tyč. Aj sme sa ho snažili napodobniť, revali sme pri tom dedy, dedy kúúúl, votbautit dedy kúúúúl. Pamätáte si tie hnedé magnetofónové pásky v umelohmotnom kotúči, ktoré sa po tisícom prehratí roztrhli alebo zmotali? Otec to vtedy zlepil, ale keď sme si to pustili, Kájovu kávu si osladím v polovici vystriedala informácia, že učiteľka tanca je môj sen.....nuž, tá páska mala dve strany, na ktoré sa dalo nahrávať a kto mal vedieť, ktorá strana (okrem KSČ) je tá správna. Zručnosť si vyžadovalo už samotné otočenie pásky na opačnú stranu, koniec pásky z plného kotúča ste priviazali o prázdny kotúč, pásku poprevliekali pomedzi rôzne kolieska a paráda mohla začať. Vlastne hitparáda, dávali ju na prvom programe a volala sa Našich deväť. pokračovanie článku
Didi, rybka, človek, žena, priateľka, matka, dcéra, sestra, švagriná, kamarátka, kolegyňa, triedna, suseda, zamestnankyňa, občianka, sponzor daňového úradu.
