Prečo prichádza smútok?
Kým ste boli spolu, automaticky ste predpokladali, že najbližšie minúty, večer, víkend, sviatok, život budete spolu. Keď ste varili večeru, vybrali ste väčší hrniec. Keď ste chceli ísť k moru, ukazovali ste mu katalóg, aby si vybral, ktorá pláž je najkrajšia. Keď ste potrebovali preniesť päťdesiatkilovú skriňu z jedného kúta do druhého, stačilo povedať "poď mi pomôcť" a bolo to. Keď ste chceli čosi vybaviť na úrade, vyslali ste k tej protivnej ženskej, ktorá bola minule na vás veľmi nepríjemná, svojho partnera. Deň mal hlavu aj pätu, pretože ste sa doplňovali.
Teraz chcete variť....a stačí ten menší...vlastne sa vám variť ani nechce, niet pre koho. Katalógy nemôžete ani cítiť, lebo každá vlnka vám pripomína jeho či ju. Skriňa trčí v tom istom kúte a bude to tam musieť vydržať. A úrady.....až vás striasa pri pomyslení, že tam máte ísť. Čokoľvek robíte, prežívate muky, pretože predtým ste to robievali spolu. Je to podobné ako abstinenčné príznaky u alkoholikov, fajčiarov a narkomanov....chýba vám vaša droga - prítomnosť partnera, od ktorého ste boli závislí. To, čo ste predtým považovali za protivné (vlasy na vani po kúpeli, neodložený tanier na stole, záľuba v pozeraní prihlúplych telenoviel alebo športových prenosov), zrazu sa vám zdajú milé a ste ochotní pozerať sa na obľúbený program svojho expartnera len preto, že ho rád pozerával. Cítime sa akýsi neúplní, akoby sme stratili polovicu tela. Čím viac sme boli od neho závislí, tým horší je ten smútok. Čím menej sme si cenili seba ako jedinečnú osobnosť, tým ťažšie prežívame porozchodový smútok.
Čo s tým?
Predovšetkým treba smútok prijať ako normálnu vec. Netreba sa tváriť, že je to nejaká hanba, máme plné právo takto sa cítiť. Poznám ľudí, na ktorých akoby nebolo vidno, že sú smutní...a trvalo im veľmi dlho, kým sa z toho dostali (ak mali to šťastie, že "neuviazli" v sebe do konca života. Naopak, ja vravím, že to treba prežiť s tou najväčšou intenzitou, akou sa dá. Plačte, búchajte, zalezte do postele, spite, rozbite celú súpravu tanierov po babičke (najlepšie po JEHO babičke).
Pre tých odvážnych (lebo toto bude vyžadovať veľmi veľkú odvahu, ale účinok je excelentný) mám akciu, ktorú som si súkromne nazvala "veľký smutný deň". Vyzerá to nasledovne - vyberte si jeden deň, ktorý venujete smútku. Najlepšie je, ak si vezmete dovolenku a vyprázdnite byt (deti treba poslať na výlet) alebo si nájdete nejaké prázdne miestečko. Povolená je aj spoločnosť niekoho blízkeho (neodporúčam rodinných príslušníkov, ideálna je nejaká dôveryhodná kamoška alebo kamoš, ale pozor, musí byť vašou oporou, nemal by vás poučovať alebo otravovať svojimi zážitkami z rozchodu, bude tam preto, aby vás len počúval, takisto ľútosť je zakázaná). Super by bolo, keby vám ten deň niečo pripomínal (výročie svadby alebo prvého bozku, vaše narodeniny, pre tých otrlejších aj Vianoce, Silvester alebo Veľká noc). Usteľte si posteľ alebo pripravte hojdacie kreslo, po ruke by mali byť vreckovky a nejaká dobrota. Nanoste si všetky fotografie, darčeky a suveníry, čokoľvek, čo vám pripomína spoločné chvíle. Veľmi vhodné sú spoločné videá, kde ste ešte obaja do seba zaľúbení. Keď ste pripravení, môžete začať smútiť... pozor, musíte si dať časový limit, po ktorom sa deň smútku skončí - to je veľmi dôležité (nesmejte sa, aj to sa dá naplánovať). Keď to vybuchne, nechajte to búchať, čím viac, tým lepšie.
Viete, čo sa stane? Ten smútok vo vás sa totiž vyčerpá, vaše telo to jednoducho zastaví samo, pretože má tiež len obmedzené možnosti. Uvidíte, ten pocit potom je taký upokojujúci, ovládne vás láska k svetu a pokoj. Ani som nepotrebovala limit, pretože to odoznelo samé ešte skôr. Nerátajte však s tým, že už sa to nevráti, vráti a častokrát, ale zakaždým to bude menej a menej intenzívne. Ak budete po nejakej dobe opäť potrebovať "vybiť" batérie, urobte si podobný deň znovu....ja som zistila, že ma tie fotografie po čase už ani nebavili a darčeky od partnera skončili v koši bez ľútosti a nostalgie, jednoducho som ich nepotrebovala. Keď sa teraz pozriem na spoločný záber z čias nášho zaľúbenia, necítim nič. Tak to má byť.
Veľmi dobrý spôsob, ako prekonávať smútok, je písanie listov. Tie listy môžete alebo nemusíte odoslať, ale ja odporúčam napísať, založiť a po čase roztrhať. Váš expartner si nezaslúži ich čítať. V listoch si môžete zanadávať, môžete vysvetľovať, môžete vyznávať lásku, čokoľvek. Myšlienky nemusia mať ani hlavu ani pätu, nedbajte na gramatiku ani slovosled. Čo vám napadne, napíšte. Môžete si to potom nahlas po sebe prečítať tak, akoby ste to hovorili jemu alebo jej. Dosť často sa stretávam s podobnými listami na tomto blogu...chce to odvahu, pretože sa stane terčom rôznych dobrých rád a odporúčaní, že vaše súkromné veci tu nepatria. Kašlite na to...urobte to, čo uznáte za vhodné. Ja som to urobila tiež a nehanbím sa za to.
Učte sa ... myslím tým učte sa o sebe. Zájdite do knižnice alebo kníhkupectva a čítajte literatúru o tom, čo prežívate. Na trhu je veľmi veľa rôznych príručiek a návodov, ale po tom všetko, čo som prečítala jednoznačne odporúčam Doris Wolfovú - Keď odchádza partner... (Ako sa vyrovnať s rozchodom a rozvodom). Je to tenké, trefné a nemáte pocit, že ste blbec, ktorý všetko zbabral.
Veľmi dobrú skúsenosť mám s internetovými priateľstvami...ani netušíte, koľko je medzi nami opustených ľudí v ktorejkoľvek fáze rozchodu. Je to úžasné (nemyslím fakt, že je ich veľa), pretože zrazu zistíte, že sa to dá prežiť, že existuje cesta von. Navzájom si rozumiete a podporujete sa a pritom ste tých ľudí v živote nevideli. Neľutujete sa, len sa počúvate. Keď jeden plače, druhý ho hladí. Smejete sa na príhodách, ktoré sú na plač a je vám zrazu strašne dobre. Ja som sa dokonca začala s mojími internetovými priateľmi stretávať a poviem vám, sú skvelí. Ženy aj muži. Tí, ktorí boli opustení aj tí, ktorí opustili. Vzťahy, ktoré sa rozpadli, aj tie, čo to skúsili znovu. To, že som si ich našla je pre mňa najcennejší pozitívny výsledok rozpadu môjho manželstva.
Nebojte sa, váš smútok vás nezničí, vydržíte to. Aj keď sa vám bude zdať, že to trvá strašne dlho (a naozaj trvá), nemyslite na budúcnosť. Budúcnosť si vás nájde.
