Rozchodológia V.: Neviem byť sám...

Autor: Adriana Markovičová | 10.4.2008 o 9:55 | Karma článku: 12,57 | Prečítané:  9015x

Tohto som sa bála hádam najviac. Strach zo samoty je väzením sám o sebe - je to dôvod, prečo mužmi týrané ženy ostávajú vo vzťahu s agresívnym sviniarom aj napriek tomu, že občas musia v práci vysvetľovať, ako padli "svojou" vinou zo schodov. Vďaka tomuto strachu sa opustení a ovdovení muži po veľmi krátkej dobe púšťajú do nových vzťahov, hoci ešte nie sú vysporiadaní s minulosťou. Ako to však urobiť, aby samota nebola naším nepriateľom?

Hoci sa to zdá neuveriteľné, každý zdravý človek je vybavený schopnosťou žiť sám a pritom byť so sebou spokojný. Nie je to však dar, ktorý by sme dostali pri narodení, túto schopnosť v sebe musíme nájsť. Určite poznáte vo svojom okolí niekoho, kto sa vydával alebo ženil príliš skoro. Takíto ľudia neokúsili, aké to je byť sám, starať sa len o seba, užívať si pocit slobody. Odišli z jedného vzťahu, v ktorom sa mohli spoľahnúť na rodičov, do iného vzťahu, v ktorom presunuli bremeno rozhodovania na inú osobu. Ak sa neskôr takýto samotou neošľahnutý človek dostane do situácie, že je opustený, zdá sa mu, že to neprežije. Chýba mu sloboda. Nemôže sa slobodne rozhodnúť, či bude žiť s niekým alebo nie. Je závislý na existencii partnera, akoby mu chýbala druhá ruka. Nevie byť šťastný sám. 

Jedna moja priateľka sa vybrala inou cestou ako ja. Skúsila opäť obnoviť narušený vzťah s partnerom, ktorý sa k nej vrátil (hoci mám podozrenie, že ten návrat bol skôr prejavom zbabelosti a neschopnosti stáť si za svojím rozhodnutím). Bolo to však príliš skoro, nenaučila sa žiť šťastne aj bez prítomnosti partnera a tak je jej obžutý vzťah s manželom stále tam, kde predtým. Bojí sa ho opustiť a žije v neustálom strachu, že odíde znovu (ja predpokladám, že sa to skôr či neskôr stane). Hľadá dôvody, prečo ho nemôže kopnúť do zadku práve teraz (nemal by kde bývať, rodičia by to neuniesli, deti sú ešte malé, musím dokončiť školu, splácame ešte pôžičku, ...). Ja sa jej vlastne vôbec nečudujem, sama som to chvíľu robila, slepo som si klamala mysliac si, že nedokážem ani len vymeniť žiarovku v kúpeľni bez neho. Žiarovka je už vymenená a ja tiež. Som slobodná a dokážem žiť sama. Naučila som sa to.

Tie kroky sú pomalé.  

Krok prvý: Zamyslite sa nad tým, čo vám vlastne váš bývalý partner dával. Viete si to zabezpečiť aj inak? Ak áno, urobte to. Nevadí, že je to druhé riešenie v poradí. Chodili ste spolu do divadla? Choďte pokojne aj sami, konečne si budete môcť pozrieť nejakú strašne náročnú jednoaktovku od škandinávskeho autora, ktorú váš partner ofrflal, pretože on si kultúrny zážitok predstavuje tak, že si sadne, vy ma bavte a ja sa možno zasmejem, keby bolo pivčo, nebolo by zlé, ani tlačenku s cibuľou by ste nemuseli vynechať, len mi preboha neukazujte hlboké ponory do duše intelektuála, ale dajte dačo, kde bude jeden kopať do zadku druhého a my sa budeme váľať po zemi do smiechu (áno, priznávam, niekedy mám ľahké kusy rada aj ja, nežiadam, aby boli stiahnuté z repertoáru našich divadiel).

Krok druhý: Neodmietajte spoločnosť. Pozvali vás známi na oslavu a vám je pri pohľade na veselých ľudí zle? Súhlaste, hoci sa vám vôbec nechce, odísť predsa môžete kedykoľvek. Nabudúce by sa mohlo stať, že na vás zabudnú a vy budete mať o dôvod na plač viac. Nikde nie je napísané, že sa musíte veseliť nasilu a možno prídete na to, že nezáväzný rozhovor o počasí vám na chvíľu zaženie dotieravé myšlienky.

Ešte k tým spoločným priateľom....možno sa vám stane, že sa začnú správať akosi inak, skoro akoby ste mali maláriu alebo boli prívržencom nesprávnej politickej strany. Tu vás chcem upozorniť na dôležitú vec. To, ako sa sa k vám postavia, je prejavom ich osobnosti. Nie je to váš problém, aj keď vás to vnútri hnevá a trápi. Využite to, je to skúška charakteru ľudí, ktorých ste doteraz za priateľov považovali. Ideálne je, ak sa nepostavia na žiadnu stranu a začnú sa správať k obom protagonistom rovnako, teda neutrálne. To, čo sa vám a vášmu partnerovi prihodilo, je vecou len vás dvoch, nikto iný nemá právo súdiť nikoho z vás, dokonca ani keby ste mu to dovolili. Jedinou výnimkou sú rodičia a vaša najlepšia priateľka alebo priateľ, ktorí majú povolené objať vás, pohladkať a povedať, ty si naše slniečko a ten bastard (resp. tá harpya) si ťa naozaj nezaslúži.

Krok tretí: Obnovte staré zabudnuté vzťahy. Spolužiaci z gympla, kamaráti z detstva, stará láska, dávno zabudnutá sesternica ... akoby ste sa vrátili o pár rokov späť, keď ste ešte neboli závislí na partnerovi. Nebojte sa toho, uvidíte, ako sa potešia, že ste sa ozvali. Ani neviete ako a zrazu sa nájdete s kamoškami na víkendovom relaxačnom pobyte v kúpeľoch, kde vás masírujte svalnatý masér alebo zistíte, že bývalá spolužiačka sa za tú dobu, čo ste ju nevideli, vyvinula na celkom slušnú kosť ... Začnite si vytvárať nových priateľov, najmä dnes, v dobe internetu je to mimoriadne ľahké. Nájdite si nejaký nezáväzný chat alebo server, kde sa klebetí o hocičom. Nikde nie je napísané, že sa musíte hneď zoznamovať s budúcim partnerom, ale zrazu ste osoba s čistým štítom a bez minulosti. Ja som napríklad veľkou prívrženkyňou kníh Terryho Prachetta a našla som  diskusný portál, kde sme takí šibnutí viacerí. Tam sa občas zabudnem a stanem sa virtuálnou členkou istého spoločenstva, pričom nikto netuší, či mám dvadsať alebo sto rokov, všetci sme si rovní.

Krok štvrtý: Večery a víkendy....najväčší strašiak. Túlate sa bezcieľne po byte a pocit samoty tým len stupňujete. Nuž, naplánujte si program, prechádzky v prírode, prestavbu bytu, návštevu kina, futbalový zápas, čokoľvek. Spíšte si zoznam vecí, ktoré radi robíte, čokoľvek je lepšie ako nič. Ideálne je začať tým, čo ste kvôli partnerovi nikdy robiť nemohli, lebo ste nemali čas alebo tým partner opovrhoval ("Čože? Vodičák? Ženy za volant nepatria."). Vrhnite sa do rôznych činností, pretože ak sa unavíte, padnete do postele a ani vám nenapadne premýšľať o tom, aký ste sám. Možno prídete na to, že vám dobre padne niekoľko pokojných minút s nohami vyloženými na stole bez toho, aby vám hrozil príchod partnera s požiadavkou teplej večere alebo zašitia diery na ponožke. K tým nohám si položte pohár dobrého vínka (pre nechápavých opakujem ešte raz - pohár, nie fľašu) a balíček horkej 70%-nej čokolády (je strašne dobrá a vraj zdravá, pre mňa to znamená, že ju môžem zjesť celú). Alebo naopak, ak si nohy na stôl rád vykladal váš partner, hoci ste túžili po romanticky prestretom stole, nič vám nebráni prestrieť ho. Myšlienka, že sa neoplatí namáhať len kvôli vám, je hlúpa. Práve naopak, ste hoden toho, aby ste sa sám voči sebe správali s úctou. Kúpte si niečo pekné - nemusí to byť práve Mercedes (ale môže), stačí dobrá kniha, voňavé farebné sviečky so zaliatymi mušličkami, najnovší model vláčika, mäkkučký teplý sveter, obľúbené cédečko alebo myš k počítaču v tvare erotickej pomôcky (nebudem radšej konkretizovať, kde som ju videla). Odmeňte sa a dajte si v cukrárni hriešne drahý koláč, za ktorý by ste inokedy nedali sedemdesiat korún. Vyžívajte sa v tom pôžitku, je to nádherný pocit...

Krok piaty: Veľmi dobrou terapiou v boji s pocitom samoty je pomáhať inému človeku. Nemusí sa z vás stať práve matka Tereza, stačí, keď začnete počúvať iných. Možno ste roky míňali suseda na vozíku, zdal sa vám nevrlý, teraz sa s ním dáte na kus reči a zistíte, že je to bývalý hokejista vášho obľúbeného tímu a máte spoločnú tému. Zrazu nie je nevrlý, túto masku nosil ako dôsledok nepríjemných skúseností so zdravými ľuďmi. Cez internet začnete komunikovať s ľuďmi, ktorí sú na tom podobne ako vy alebo majú trápenie so svokrou či deťmi a vy ste zrazu tým človekom, ktorý dokáže povedať, neboj sa, dokážeš to. Vaša "udalosť" sa vám začne zdať akási bezvýznamná.... ja som na istom už neexistujúcom fóre stretla dievčinu, ktorá práve absolvovala chemoterapiu ... veľmi skromné a úžasné dievča ... napísala vždy len jednu dve vety (... som po deviatej dávke...konečne som zohnala parochňu, ktorá sa mi páči...chvalabohu, už mi nebolo až tak zle, pretože mi dali nejaké nové lieky...rozhodla som sa prihlásiť na doktorandské štúdium...). Vtedy sa vám úplne poprehadzuje rebríček hodnôt. Už ste pochopili, prečo som začala písať sériu článkov o rozchodoch?

Nemyslite si, že ma clivota nikdy neprepadne. Občas (často) mi chýba človek, ktorý by ma objal, keď mi je smutno, držal ma pri jazere za ruku a šepkal do uška krásne frázy. Je to v poriadku, ak by to tak nebolo, asi by som nebola celkom normálna. Mám však jednu teóriu ... čo má prísť, to príde a zvyčajne tam, kde to najmenej čakáš. Medzitým však môžem vykonať veľa užitočných vecí nielen pre druhých, ale hlavne pre seba samú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?