Tá pokora ma vždy nakoniec dostane...

Autor: Adriana Markovičová | 21.1.2009 o 22:15 | Karma článku: 21,07 | Prečítané:  9433x

Ako dieťa som bola strašne skromná. Takto som to napísala do slohu v siedmej triede základnej školy. Takto to napísala do komplexného hodnotenia aj moja súdružka triedna pred prijímačkami na vysokú školu. Nezabudla dodať, že som v kolektíve obľúbená. Prd. Málokto o mne vedel viac, nikoho to nezaujímalo. Vo veku začínajúcom jednotkou sú hviezdami sebavedomé a neskromné supernovy v značkovom tričku, a nie červení trpaslíci so samými jednotkami, čo nevedia preskočiť kozu a do cieľa dobehnú poslední. Bola som taká skromná, že som sa nechcela opiť so spolužiakmi na brigáde a prvé rifle som si obstarala z Tuzexu ako posledná (bony stáli päť päťdesiat a ich nákup od veksláka bol veľmi dlho mojím najadrenalínovejším zážitkom).  Skromnosť sa mi vyplácala, súdružky učiteľky ma zbožňovali (okrem našej telocvikárky, ktorá ma najskôr ani neevidovala) a v pionierskom tábore som od uja besedujúceho milicionára dostala veľký modrý odznak, lebo som sa nehlásila skákaním zo stoličky, ale skromne som držala tie dva prsty vo zvislej polohe. Skromnosť bola kedysi jednoducho IN.

Za to, čo som robila dobre, ma chválili. Híkali nad nástenkou, híkali i nad kronikou školy. Ja som skromne stála nad tými kresbami a tvárila sa, že to nič nie je. 
Chválili ma za sloh, môj antifajčiarsky prejav v treťom ročníku strednej školy dojal spolužiakov natoľko, že si poobede išli zapáliť cigaretku poza školu. I slovenčinárka chválila moju maturitnú úvahu o sile priateľstva, hoci ja by som radšej brala to, keby Fero z béčky pochválil môj najnovší účes a modrý sveter.

Na výške som sa rozhodla, že takto to nepôjde. Prvý úspech prišiel na letnej vysokoškolskej brigáde, kde som zapadla ihneď... aspoň podľa môjho vtedajšieho svetonázoru to bolo preto, že som sa mala s kým pri večernom táboráku držať za ruku. Bola som zrazu presne taká ako ostatní, mala som frajera a tvárila som sa, že je to pre mňa úplne bežný jav. Keď sa večer v posteli baby chichúňali, chichúňala som sa s nimi. Už som nebola skromná, bola som na seba pyšná.
Mala som vo svojej blbosti v podstate šťastie... počas toho skvelého internátneho života som natrafila na celkom obyčajných mužov a tak som svojim rodičom nepredviedla prekvapenia typu "ľúbime sa s Ibrahimom a budeme bývať v Nigérii" alebo "budete sa mi starať o dieťa, kým doštudujem?"
Keď som sa vydala, myslela som si, že o vzťahoch medzi mužmi a ženami viem všetko. Blahosklonne som udeľovala rady slobodným nešťastniciam a čerstvým mladomanželkám (dámy, na chlapa musíte ísť okľukou, musíte mu predstierať, že si ho vážite, že je najlepší muž na svete, hoci si myslíte opak). Bože, aká pyšná (rozumejte hlúpa) som bola...
Kým som sa nerozviedla. Odvtedy cítim pred vzťahmi pokoru.

Prvých tridsať rokov svojho života som auto nepotrebovala. Moja skromnosť velila, že MHD je legálny a jediný správny spôsob prepravy z miesta na miesto. Potom som si urobila vodičák. Mala som nesmierny strach z toho, že mám tej kôpke plechu ukázať, či má ísť doprava alebo rovno (do ľavej strany som na križovatke zásadne neodbočovala, to už bolo šoférovanie pre pokročilých). Pokora pred ostatným vozidlami, ktorých vodiči sú určite skúsenejší ako ja, vyprchala asi po dvoch rokoch, keď som vymenila Felíciu za Fábiu. Zrazu som vedela, že nemusím ten volant držať oboma rukami a že dokážem v jednej chvíli sledovať cestu i počúvať spolucestujúceho. Sebavedomie bol krásny pocit... robila som si srandu zo starých škodoviek, ktoré šoférovali sviatoční dedkovia či čerstvé absolventky autoškoly načapené na volante s rukami v polohe za desať dve. Moju pýchu zlikvidovala prvá kolízia vzniknutá mojou vinou. Našťastie nič vážne, ale bola to taká rana môjmu sebavedomiu, že odvtedy si pokorne krochkám predpísanou šesťdesiatkou, hoci mi všetci ostatní sebavedomí šoféri blikajú zozadu, aby som láskavo uhla niekam do pekla. Na ceste som opäť pokorná...

Vysokú školu som skončila v čase, keď staré prestalo platiť a nové ešte nikto nevedel. A tak som sa ako čerstvá absolventka zamestnala v malej akciovke, kde som sa naučila robiť všetko to, čo sa vtedy žiadalo. Netúžila som spôsobiť národnému hospodárstvu nejakú finančnú ujmu a pred kontrolami akéhokoľvek druhu som mala nesmierny rešpekt. Tak som sedela nad papiermi, kým som nenašla tých chýbajúcich šesť korún tridsať. Študovala som každý nový zákon, každú príručku dlho do noci, neodvážila som sa niečo nevedieť. A ľudia chodili... tu šéf, či viem urobiť niečo, čo by mu umožňovalo strčiť do vrecka pol milióna, tam kamoška, ktorá nevedela zaúčtovať faktúru. Popritom ma chválili, že som šikovná, že vždy viem odpoveď a že na mňa dá spoľahnúť. Po pár rokoch som nadobudla pocit, že všetko viem, a že už nepotrebujem vedieť nič nové. Až do istej daňovej kontroly... odvtedy som opäť pokornejšia... viem, že viem veľmi málo.

A tak zisťujem, že skromnosť síce dnes vôbec nie IN, ale mám ju stále radšej a radšej. Vždy, keď ma ovládne tá mrcha pýcha, začnem robiť chyby. Padnem si na zadok a zabahním si v tom sajrajte, kým ma to neprestane baviť. Dobre je tak, pokora mi totiž svedčí viac...

...nie je to príliš sebavedomé vyhlásenie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Exšéf tímu Kuciak sa prvýkrát ukázal na verejnosti

Peter Juhás má zakázané hovoriť.

Bývalý šéfredaktor Plus 7 dní naklonený Smeru mal byť Kočnerov človek

Správy z Threemy naznačujú aj to s kým si Kočner dohodol živé prenosy na TA3.

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty a obavy rodičov. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.


Už ste čítali?