Môj iskričkový vedúci sa volal Šaňo, mal asi pätnásť a v prvej triede ZŠ som sa za neho plánovala vydať napriek tomu, že podobné úmysly mala i moja spolužiačka z lavice iskra Danka a okuliarnatá iskra Luca z druhej lavice. Danka sa však v cez prázdniny odsťahovala do Čiech a Lucu uniesol otec kdesi do Izraela (aspoň tak sa to o nej šepkalo v súdružskoučiteľskom zbore), takže mi obe chtiac-nechtiac uvoľnili cestu k láske. Je hádam jasné, že som bola na pioniersky sľub pripravená najlepšie z celej triedy.
Skladala som ho sotva päť hodín po prvom svätom prijímaní.
Viete si predstaviť ten zmätok v duši deväťročného poslušného dieťaťa?
V škole som patrila do kategórie „samé jednotky", visela som na slovách súdružky učiteľky ako včely na medovom pláte a nedokázala som si predstaviť, žeby šlabikár nemal pravdu, keď tvrdil, že „zhora sa na teba, iskra moja, díva súdruh Vladimír Iľjič". Tak som si súdruha Iľjiča predstavovala aj na tom kríži, ktorý bol namaľovaný v kostole. V tretej triede ma totiž moja mama prihlásila do nedeľnej školy. Pokúšala sa zo mňa vychovať kresťana, lenže na jednej strane tu bol zväzák Šaňo, čo ma so šarmom poďobaného adolescenta učil „domovina moja krásna", a na strane druhej kňaz, ktorý navštevoval našu rozvedenú susedu a občas sa opil tak, že jej vykopával dvere. Ten istý človek potom v nedeľu rozdával svojim malým ovečkám pečiatky do zošitka (obávam sa, že som tam chodila hlavne kvôli nim).
Musela som sa učiť naspamäť slová, ktorým som nerozumela, zatiaľ čo iné deti behali po dvore s loptou a hrali sa „kráľu, kráľu, daj vojačka". Malá čierna knižka mi tvrdila, že boh je len jeden, a to otec, syn a duch svätý, a nech som rátala ako rátala, stále mi to vychádzalo, že sú traja.
Modlitby som sa učila rovnako poctivo ako ruské básničky - foneticky a nezrozumiteľne. "Vľisú radíla sjólačka, v ľisú aná raslá" a „ako vnebi takinazemi dajnám chlieb"... toto mi znelo v hlave ako ktorákoľvek odrhovačka z rádia, ktorej sa celý deň neviete zbaviť.
Termín pionierskeho sľubu bol určený celkom škodoradostne, teda v rovnakú májovú nedeľu ako prvé prijímanie. Červenokravatoví páni však neboli veľmi dôslední, lebo oba „sviatky" sa dali stihnúť.
Májová nedeľa 1979, dopoludnie.
Stojím v krásnych bielych princeznovských šatách pred oltárom a tajne dúfam, že sa mi tá oblátka neprilepí na jazyk, lebo ak sa tak stane, bude to s najvyššou pravdepodobnosťou nejaký veľmi ťažký hriech (v hriechoch som mala a doteraz mám veľký chaos, poznám ich najmä vďaka krváku s názvom Sedem, ktorý s náboženstvom nemá vôbec nič spoločné, akurát sa tam sériový vrah a režisér celkom vyšantil).
Popoludnie toho istého dňa, niečo po tretej.
Mám na sebe čerstvo vyžehlenú modrú košeľu a minisukňu z hrubej nepoddajnej látky, o chvíľu mi môj idol Šaňo na krk nešikovne uviaže červenú umelohmotnú šatku (vydržala len jedno použitie, kto mal vedieť, že sa nemá žehliť na vysokej teplote).
Večer oba sviatočné okamihy oslávime v rodinnom kruhu, nadlávime sa tortou a dospelí sa opijú na počesť Iljiča i Ježiša.
Netuším, že od tohto okamihu už Šaňa nikdy neuvidím a do kostola ma už tiež nikto nedostane.
Veľká noc bývala pre mňa iná trauma. Vždy vo Veľký piatok sa nás naša mama zo zotrvačnosti pokúšala týrať bezmäsitou stravou, no my sme si z toho robili srandu, najmä keď sa v školskej jedálni podávalo kura. Chodilo sa normálne do školy, akurát dni mali smiešne farebné názvy. Tie sa mi páčili. K zelenému štvrtku a bielej sobote som si vymyslela žltý utorok, aby ani tento deň neprišiel skrátka. Na čo som sa tešila, boli nedeľné raňajky. Šunka, klobása, vajíčka, cvikla a zvláštna žltá hmota so sladkou vianočkou vo mne vyvolávali naozaj božské pocity, bol to dôkaz, že takúto dobrotu môžu zariadiť len anjeli.
A potom prišiel čierny pondelok. Nepripadalo mi vôbec smiešne, že nám so sestrou otec vylieval hrnček teplej vody do postele. Pani Jar by sa asi veľmi čudovala rituálu „poď sa postaviť nad vaňu, nech nenamočíme koberec", na základe ktorého mala oficiálne prísť do našich končín. Potom sa tato ako jediný mužský člen domácnosti na veľké naliehanie mamy pobral na povinnú návštevu príbuzných, zatiaľ čo ja som sa dívala na iného rodinného priateľa, ktorý sa u nás sťal pod obraz boží skôr, ako stihol ofrckať ženy voňavkou so živými konvalinkami vo flakóniku (podozrievala som tie konvalinky, že sú umelé). A tak sa naše veľkonočné sviatky zakaždým vznášali v opare alkoholických a aromatických výparov a najviac som sa tešila na poludnie, keď sa oficiálne skončila oblievačka a ja som si mohla zmyť vlasy.
Najhoršie bolo, keď prišli aj spolužiaci zo školy. Jeden z nich, budúci vynálezca, si vyrobil zvláštny prístroj, ktorým striekal vodu z nádoby presne na cieľ. Keď sme sa so sestrou zamkli v izbe, strčil hadičku do kľúčovej dierky a pokúšal sa nás cez ňu trafiť. Sviatok jari...
Prvý máj, niekedy okolo roku 1982.
Stojím v nových sandálkach na chodníku a rátam, koľko je tam prilepených žuvačiek. Moji pojašení spolužiaci sa pokúšajú šermovať červenými zástavkami a ja sa snažím, aby mi nimi nevypichli oči. Za dve hodiny sa rad pohne asi o dva metre. Súdružka učiteľka toho má plné zuby, najradšej by nás všetkých priviazala, aby sme si neublížili. V pouličnom rozhlase počuť nadšeného moderátora rečniť o tom, že súdruhovia od vysokej pece pozdravujú prvý máj a že si akási brigáda socialistickej práce práve dala záväzok prekročiť plán o 120 percent. Naša súdružka učiteľka si zase dáva tabletku na upokojenie. Keď sa sprievod z našej ulice pohne, nevieme sa dočkať, kedy sa dostaneme k tribúne a rozhlas ohlási "našich" pionierov. Nejaký prebudený zväzák však máva veľkou zástavou s Marxom tak vehementne, že na tribúnu tak či tak nevidíme. Na križovatke máme rozchod a ja si utekám do stánku kúpiť za 80 halierov žltú malinovku v igelite, aby som si ňou neskôr mohla nové tlačiace sandálky pooblievať (skúste strčiť jednou rukou slamku do sáčku plného tekutiny bez toho, aby nevystrekla, pričom druhou rukou si tú sladkú hrôzu pridržiavate tak, aby vám na zem nepadlo mávatko s červeno-modro-bielymi papierovými pásikmi).
O pár rokov neskôr na gymnáziu sme tie pochody trénovali vopred cez telocvik. Súdruh telocvikár stál na švédskej debnobedni a zhora kričal: „Dievčatá! Ľavá noha nevie, čo robí pravá, a aj medzi nimi máte zmätok!" Chichotali sme sa, všetko nám vtedy bolo smiešne a hlavne nám odpadla fyzika, a keď išlo do tuhého, aj ruština - učitelia si nemohli dovoliť vypustiť na ulicu stádo gymnazistov, ktorí si stále plietli poradie deklamovaných hesiel a kričali „nech žije prvý máj" namiesto „nech žije KáeSČé".
Sviatok práce...
Začiatok marca, hociktorý rok.
Klinček s červenou stužkou ledabolo strčený pani učiteľke do ruky. Veľkolepé oslavy organizované ROH, metále odovzdávané dojičkám v Televíznych novinách na prvom programe. Po nich nasleduje medajlón Valentiny Tereškovovej, prvej kozmonautky a trinásty diel Ženy za pultom, ktorá s láskou naberá parížsky šalát na tanierik vraviac: "Hliníkovou lžičku si vemte támhle." Muži tackajúci sa pod rúškom tmy z práce, zatiaľ čo ich manželky už dávno vyzdvihli deti zo škôlok a navarili večeru. Čo vám to pripomína?
Sviatok žien...
Nie, netvrdím, že sviatky sú zbytočnosť. Majú svoj význam v poriadku sveta, tradície vyvolávajú spolupatričnosť medzi ľuďmi, ktorí si želajú všetko dobré alebo spoločne spievajú nejakú pieseň. Lenže každý sviatok je takým, akým ho urobia ľudia okolo nás. V mojom živote sa niektoré z nich akosi pokazili...
Niekto zvoní. Prišiel kuriér s kvetmi.
Deti mi dali dlhý bozk na líce.
Mám asi desať telefonátov, žiaden nie je z daňového úradu, ani z banky.
Deň bláznov, môj sviatok...
Teraz naozaj prišla jar.
