reklama

Venované iskričkám z 1.B a matke vojaka Kosťu

Mala som 14 rokov a bola som v najvyššej triede základnej školy. Okrem toho, že som mohla z výšky mojich 163 sm pohŕdavo sledovať siedmakov a ostatných mladších nešťastníkov, ako sa mocú cez desiatovú prestávku po chodách dokolečka dokola (my, ôsmaci, sme túto povinnosť pubertálne ignorovali, kým nás súdružka učiteľka pod hrozbou písomky z matiky tiež nenahnala do stáda), mala som právo stať sa iskričkovou vedúcou malým prvákom. Prváci neboli nebezpeční, naopak. Malí šesťroční chlapci sa do mňa a do spoluvedúcej Ingy beznádejne zamilovali a núkali nám manželstvo slovami "ja si ťa vezmem za ženu" (týmto oznamujem Igorkovi, že som opäť k dispozícii).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)
Obrázok blogu

Každý utorok sme s Ingou nastúpili miesto súdružky družinárky do triedy a hrali sme sa s deťmi Kráľu, kráľu, daj vojačka. Potom sme ich naučili iskričkový sľub.
Začiatkom mája sme stáli sme v Izbe revolučných tradícií, za nami maxi nástenka na celú stenu, pred nami svetlé zajtrajšky a moje iskričky sľúbili domovine, vyrastú k jej sláve.
Potom sme šli k pamätníku neznámeho vojaka položiť kvety. Vonku bola strašne chladno, traja zimní muži prišli tú jar trochu skôr a my sme tam museli stáť v nových sandálkach a povinnej rovnošate, akoby sa nechumelilo.
Po sľube sme sa aj naďalej hrávali Kráľu, kráľu, daj vojačka a Igorko mi kreslil zaľúbené obrázky s tankami.

Izbu revolučných tradícií som mala rada. Bola to jediná trieda v škole, v ktorej bol koberec a kde sme mohli sedieť na zemi. Bola to pre nás veľká vzácnosť, lebo sa zamykala na kľúčik. Koberec sme ocenili najmä vtedy, keď zomrel súdruh Brežnev a plačúca slovenčinárka nás tam vzala na celý deň sledovať jeho pohreb, takže nám odpadla nielen hodina slovenského jazyka, ale aj matika.
Také chvíle si pamätám dodnes. Zdalo sa nám, že nastal koniec sveta, hoci viac sme sa mali báť o štyri roky neskôr, keď vybuchol Černobyľ. Báli sme sa, čo bude, keď už nie je ten veľký čudný pán s chlpami nad očami. Báli sme sa, lebo slovenčinárka plakala a to už bola naozaj veľká udalosť. Bola to rázna a veľmi prísna mladá žena, ktorá v nás vyvolávala rešpekt. Teraz plakala a my sme sa tešili, že odpadlo vyučovanie.
To sme však nehovorili nahlas, len sme si šuškali, že je to fajn.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj vtedy sme si šuškali, keď sme išli na vojnový sovietsky film do kina Družba.
Kráčali sme okolo Bieleho domu, v ktorom sídlilo vedenie strany.
Biely dom to bol preto, že bol celý z bieleho mramoru.
Niekto vravel, že keď ideš popri stenách, nesmieš hovoriť protikomunistické vtipy, lebo tam odpočúvajú. Nevraveli sme. Aj tak sa všetky vtipy začínali tým, že v lietadle letí Reagan, Brežnev a Husák. Keď zomrel Brežnev, vtipy stratili humor, lebo keď sme ho nahradili Černenkom a Andropovom, už to nebolo ono.
Šli sme do kina, lebo bol 9. máj. Púšťali nám príšerne dlhé filmy, v ktorých Kosťa predtým, ako vybehol zo zákopu, predniesol svojim spolubojovníkom reč. Tá reč vyzerala asi takto:
"Keby som sa nevrátil z boja, odkážte mojej materi, že som padol. Má len mňa."
Potom sa Kosťa z veľkým krikom rozbehol vpred a strieľal hlava - nehlava, kým ho neskolila guľka. Všetci nakoniec padli.
(Videli ste Armageddon? Podobne to urobil aj Bruce Willis. Išiel statočne na smrť, akurát pri tom nehulákal. V tom je základný rozdiel medzi americkou a ruskou filmovou školou.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zakaždým som mala z tých vojnových filmov zlé sny. V jednom sne stojím pod naším dvanásťposchodovým panelákom a zhora na mňa padne bojové lietadlo. Doteraz si ten sen pamätám a preto som ďalších dvadsať rokov žiadne také filmy nechcela ani vidieť. Najviac ma desil zvuk lietadiel, také to príšerné bzučanie nad hlavami, na ktorom si zvukári takých filmov dávali extra záležať.
Včera som jeden taký videla opäť v telke. Kosťa zase utekal a keď povedal to o mame, zamrazilo ma. Možno preto, že aj ja som už mama. Došlo mi to až teraz po toľkých rokoch, aké to muselo byť strašné. Mali ste syna, mali ste muža a potom si nejaký debil zmyslí, že je nadčlovek a tí vaši dvaja chlapi kvôli tomu zomrú.
A ani nemáte kam položiť kvety, lebo ten váš Kosťa leží kdesi v Košiciach ako neznámy vojak (viem, že neleží naozaj, že je to len akože).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cez veľkonočné sviatky som bola opäť u našich doma. Vždy chodíme pešo do mesta a cesta nás vedie okolo pamätníka padlých vojakov. Niekde tam sme kedysi kládli kvety. Záhradníci nasadili pred tie kamenné dosky nádherné tulipány a moja dcéra si ich chcela odfotiť.
Pozerala som sa na ten pamätník uzavretý medzi plotom, za ktorým sa stavia megastavba Auparku a celkom som sa tešila, že tam ostal. Vôbec to nebolo nostalgie, len tak z radosti, že nad ním nevyhrali ani developeri.
A viete čo? Prvý raz v živote som dobrovoľne položila na jednu z dosiek kytičku z púpav.
Za tú mamu. A nebol ani 9. máj (viem, že má byť ôsmy).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Adriana Markovičová

Adriana Markovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Iné moje texty môžete nájsť:* na tejto N-kovej stránke* na tejto Gorilej stránke* Sieťovkové recenzie Zoznam autorových rubrík:  RozchodológiaZápisky zblúdeného motovidlaVtedy a dnesČo mi napadloČo ma štveFotografieSpôsob ako prežiťMoje malé potešeniaNeverte ničomuZverejnené v tlačenom Sme

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu