reklama

Zápisky pedagóga - dokonale neseriózny pohľad na americkú školu (9)

Pred dvoma rokmi ma priatelia pozvali na kávu do Kalifornie. Viem, už som to raz vravela, ale v detstve mi vtláčali do pamäte také večné vety ako: "Opakovanie je matkou múdrosti" a "Historia magistra vitae est" - a to zanechá stopu aj na sebaväčšom lajdákovi.Ten druhý citát si pamätám najmä preto, že sme si ho museli napísať na prvú stranu dejepisného zošita a učiteľ trval na tom, že vitae sa píše so zlepeným A a E na konci. Kto to nemal takto, dostal pravítkom po prstoch. No dobre, trochu si vymýšľam. Za mojich školských čias sa po prstoch pravítkom nešvácalo, ale za zlepené A a E som dostala jedničku, lebo som ho mala najkrajšie z triedy, preto si to tak dobre pamätám.Odvtedy viem, že zopakovať zásadné pravdy občas treba, najmä, ak ide o článok, ktorý nadväzuje na osem predchádzajúcich a čitateľ je plný informácií z krízy, opíc a kadečoho, čím ho napĺňajú médiá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (101)

Prišla som teda na americkú pôdu s predsudkami a obavami - a ľaľa ho! Ona je to krajina ako každá iná, len ľudí je tu akosi viac, než sme zvyknutí z bratislavskej mestskej dopravy. Americký človek má ruky i nohy ako my, dokonca i hlava mu stojí na krku rovnako ako toť na dolnozemskej či oravskej zemi.
A aj americký miničlovek chodí, predstavte si, do školy.

Moje predsudky o americkom školákovi vyzerali dovtedy nejako takto:

  1. Priemerný študent chodí do školy zásadne na červenom Ferrari, ktoré zaparkuje rovno pred schodami svojej hajskúl. Je kapitánom miestneho basketbalového klubu, v ktorom je taký dobrý, že vlastne vzdelanie ani nepotrebuje, lebo určite získa štipendium na prestížnej univerzite, a to k slušnému živobytiu postačí.
    Dievčatá sa nechávajú voziť kapitánom v tom červenom fáre, lebo však na zápasoch nesedávajú pekne v hľadisku ako ich rodičia, ale skackajú po palubovke so šušťavými onými v rukách, robia pritom kotrmelce a premety, za ktoré by sa nehanbila ani Nadja Comaneciová v časoch najväčšej slávy.

    Obrázok blogu

  2. Ak nie ste priemerný americký študent, tak potom ste čiernočierny černoch (jajaj, teraz som si dala), ktorý chodí do zanedbanej školy s nabitou zbraňou a tou šteklí kamoša, ak mu nedá opísať domácu úlohu.
    Vravíte, že domáce úlohy sa v takej škole nerobia? Ha, chyba lávky! Do takej školy skôr či neskôr určite zavíta nejaký charitatívne vyzerajúci učiteľ, ktorí sa podujme zachrániť svet a vychovať z tej zdrogovanej hávede nejakého jadrového fyzika či rapovú hviezdu pomocou Shakespeara.

Posúďte sami, že s takýmito názormi sa Slovákovi nežije ľahko, najmä ak sa znedazdajky ocitne na tej káve priamo v Kalifornii, a to ešte v rodine, ktorá má kopec dietok rôznych vekových kategórií.
Podujala som sa teda spísať malý bezvýznamný a neúplný prehľad toho, čo som videla.

Škôlka v našom klasickom ponímaní, kde ráno odovzdáte plačúce a vzpierajúce sa dieťa usmiatej učiteľke a o tretej poobede si ho od nej (už podstatne menej usmiatej) preberiete s nedojedeným salámovým chlebom v ruke, tu veľmi nefunguje.
Po prvé, všetku poživeň mu zabalíte ráno so sebou, čím je jasné, že ani tety kuchárky tu dupľu nedávajú, lebo keď nie je teta kuchárka, tak nie je ani dupľa.
Po druhé, je veľa matiek, čo sú tak či tak s deťmi doma, takže škôlky sú tu úzky profil, a keď predsa len sú, môžu pokojne fungovať len každý druhý deň.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sotva nadobudnete päť rokov, už na vás uvalia povinnú predškolskú výchovu v takzvanej kindergarten. Skoro by človek povedal, že je to niečo ako detská záhrada, ale figu borovú záhrada, keď je tam všetko vybetónované. A aby som nezabudla, nezabúda sa na nástenky. Samozrejme, že korektné nástenky, kde sa nevycapia len šťastné zdravé deti, ale trebárs i školák na vozíčku. A tak to má, samozrejme, byť.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Možno ste si všimli, že triedy sa nachádzajú v drevených, ako to nazvať, kontajneroch. Nie je to prejav chudoby, to nie (nakoniec, Kalifornia najbohatší štát USA a nemyslím si, že by obec nemala na vystavanie nejakej peknej kamennej školičky peniaze).
Ak niekto z vás býva v Petržalke, možno sa stretol so zanedbanými prázdnymi budovami bývalých škôl a škôlok, ktoré medzi paneláky nastavali súdruhovia v snahe zabezpečiť dietky v čase stavebného a populačného boomu. Sotva však pôrodnosť ustala a z detí vyrástli manažéri alebo feťáci, škôl bolo treba menej, a tak spustli.
Nuž, tuto to vyriešili inak. Sotva sa zvýši počet školopovinných dietok, pristavia sa k existujúcim triedam ďalšie kontajnery, ujo školník do nich nanosí lavice, pani učiteľka vystrihne pár farebných dekorácií a vyučko sa môže začať. V zime sa do tried dovlečie prenosný ohrievač a škola je hotová.
Keď detí ubudne, lavice sa odložia a kontajner odstráni, aby bolo viac miesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako šesťroční postúpite zase vyššie, do klasickej, tzv. elementary school. Je to niečo ako prvý stupeň našej zédeešky.
Veľa vecí tu funguje svojpomocne. Zúfalé osamelé mamičky, ktoré ráno vychystali ockov a deti s desiatou a obedom v škatuľke do sveta, sa aj tak len bezcieľne ponevierajú po dome, takže ak nájdu odvahu, môžu pani učiteľke trochu kafrať do remesla.
Učiteľky sa, čuduj svete, ani nebránia. Tu dajú matke pokyn pripraviť pomôcky, tam opraviť pár testov, či doučiť ktoréhosi poslabšieho neprospievajúceho žiačika (nie vlastného, cudzieho). Fakt. 
Ak sa to mamičke priveľmi zapáči, odhlási svoju ratolesť z klasického vyučovania a začne si potomka vzdelávať doma. Volá sa to domáca škola, a nie je to až taká rarita, ako by sa mohlo zdať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď skončí vyučovanie, niektorý z voľných rodičov obetuje obedňajšiu siestu, nasadí si krikľavú vestu a zabezpečí prechod detí cez prechod.

Obrázok blogu


Moja druhá hostiteľka má deti v podobnom veku ako ja, a tak ma berie na exkurziu do základnej školy (teším sa tomu, lebo po pamiatkach vie v cudzine chodiť každý, ale čo už len môžete zažiť špacírovaním sa po nejakom krivom červenom moste). Cestou si predstavujem školu mojich detí, ktorú v záujme bezpečnosti zamykajú pred rodičmi na deväť zámkov, takže ste odkázaní na zvonček a kameru - tá vám bez pardónu zasvieti do očí - i v tom okamihu pokorne požiadate o vrátenie dieťaťa pôvodnému majiteľovi. 
Aj tu nás pri vchode víta strážkyňa vzdelania (po našom vrátnička). Sedí za pultom a zapisuje si votrelcov, ale v zásade sa rodič môže po priestoroch školy pohybovať slobodne sledujúc vyučovanie. Žiadne chodby, zatvorené triedy či učiteľ - pán a vládca hodiny. No, neviem, neviem, či by som dokázala učiť takto v priamom prenose (hoci... ak by mal nejaký rodič záujem, rada mu dám opraviť nejakých tridsať testov z podvojného účtovníctva, čo?).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A ako je to s tým vozením sa na červenom Ferrari? Nuž, toto sa na Ferrari veľmi nepodobá, ale kto videl Forresta Gumpa, tak vie, že deti chodia do školy aj na takejto klasike. Podobne ako u nás, sú školy pomerne prísne v tom, či vezmú deti prišelcov z iného okrsku, takže väčšina študentov to má ku vzdelaniu celkom blízko.

Obrázok blogu

Horšie však je, ak bývate v tzv. "zlej" štvrti. Znamená to veľa Mexičanov, ktorí sú všeobecne považovaní za... no, ako to nazvať, aby som nikoho neurazila... proste im to v škole z rôznych dôvodov až tak veľmi nejde. Preto sa každý rodič snaží pichnúť ratolesť nielen do kvalitnej vzdelávacej ustanovizne, ale aj na kadejaké krúžky, aby sa ten potomok nedostal na ulicu a nezopsul s bohvieakými grázlami.
Bežná starostlivá matka je teda permanentným taxikárom.
V pondelok balet, v utorok klavír, v stredu gymnastika, vo štvrtok plávanie, v piatok spev a cez víkend na odľahčenie futbal. Najmä ten dievčenský je mimoriadne obľúbený - viete, aké rozkošné vedia byť malé dievčatká v ružových dresíkoch s mačičkou na tričkou?
Na zožratie, fakt.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po absolvovaní elementary school postupujete na ďalší level - čaká vás middle school, teda náš druhý stupeň ZŠ. Šikovnejší z tých malých sa však už tu môžu zaradiť do elity tým, že ich vezmú na špeciálne typy škôl, niečo ako naše osemročné gymnáziá. Zvyčajne ich potom aj označkujú, aby sme si ich neplietli s bežnými deťmi - odejú ich do rovnošaty nielen v triede, ale aj v telocvični, kde sa potom pýšia nejakým pekným telocvičným úborom so znakom ich alma mater.
Je ale fakt, že hoci sa normálny adolescent zvyčajne bráni niečomu, čo je povinné, môže si aspoň povedať, že rovnako hovadsky vyzerá aj tamtá dcérenka istého známeho milionára.
A okrem toho sa tým úbožiakom občas povolí "free" obliekací deň, aby nezošaleli.
Ale pozor, aj tu platia isté pravidlá. Napríklad, žiadna červená mikina alebo šiltovka, lebo červená je symbolom gangu.
Gangov sa americké školstvo bojí ako čert kríža. Preto sa dáva veľký pozor na to, aby sa deti cez prestávku nezoskupovali do trojíc, štvoríc, či nedajbože pätíc, lebo bohvie, aké pikle by stihli počas jedenia ukuť. Takisto nie je žiadúce objímať kamoša na verejnosti, lebo to neveští nič dobrého.
Asi by som im tam za mláku mala poslať pár fotografií slovenskej pubertálnej mládeže v čase veľkej "žracej" prestávky, kde sa pojedajú nielen bagety so salámou, ale i jazyk momentálnej frajerky. A keď sa niektorý odvážny učiteľ pokúsi zakročiť, dozvie sa, že tej mládeži (buditeľke rána) závidí tú slasť...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

No, a potom príde na puberťáka mráz - teda to, čo poznáme z kadejakých tanečných filmov na našich obrazovkách - high school.
Tam si už musíte dávať dobrý pozor, ktoré predmety si vybrať, aby ste sa neskôr dostali na kvalitnú univerzitu, lebo čím vyššie skóre, tým lepšia pozícia v budúcom pracovnom živote.
Možno preto som bola celkom prekvapená, keď sme sa všetci pobrali na malý celorodinný výlet a najstaršia dcéra mojej hostiteľky po celý ten čas čítala akúsi knižku - predstavte si, nebol to žiadny Súmrak či Upírska akadémia, ale povinné čítanie.
Aj som si chcela potmehúdsky rypnúť, či jej nikto nepovedal o Wikipédii a internetových čitateľských denníkoch, až kým mi jej drahá matka nevysvetlila, že tá jej úbohá dievčička bude musieť k obsahu knihy zaujať vlastný názor, a že sa tá beštia učka bude možno pýtať aj na farbu očí hlavného hrdinu.
Strašné, že?
Napriek tomu sú americké devy často rovnaké, ako tie naše... rady ukazujú kolienka a večne čumia do tých mobilov.

Obrázok blogu

Keď ste toto všetko úspešne zvládli a zničený rodič medzitým zarobil pár bubákov, možno vás vezmú na nejakú slávnu univerzitu, povedzme Stanford. Mňa tam vzala kamoška - na výlet.
Ľudia moji, to vám je hotové bludisko, možno preto sú všade mapky, aby ste sa v tom šialenstve nestratili. Ale je fakt, že areál je veľmi príjemným miestom nielen na štúdium, ale i na prechádzky ruka v ruke so zaľúbeným spolužiakom.
Ktovie prečo chcú budúcu intelektuálnu elitu národa vystrašiť takýmito podobizňami?

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na záver malá pikoška, ktorá mi (mierne povedané) vzala materský dych.
Určite už každý z vás absolvoval nejaké protipožiarne cvičenie, počas ktorého sa celé osadenstvo budovy zahrá na perfektne zohratý tím poslušne vychádzajúci z "horiacej" stavby a disciplinovane sa postaví do dvojíc na dvor, kým neprídu nejakí nabúchaní hasiči.
Niečo podobné majú aj v Kalifornii, ale nejde ani tak o požiare, ako o teroristický útok. A tak sa učiteľky v pravidelných intervaloch učia, ako reagovať, keď do školy vtrhne úchylný šialenec a chce vystrieľať všetko okolo. Pokyn je vhodne zatarasiť dvere stolmi či skrinkou, uložiť detičky na zem a ponúknuť im lízatko, aby sa upokojili.
Aj na hrozbu zemetrasenia sú všetci pripravení. Rodičia dostanú za úlohu pripraviť pre deti do školy tzv. bezpečnostný balíček. Ten obsahuje:

  • izolačnú deku kvôli podchladeniu

  • prázdny sáčok určený na rôzne biologické potreby

  • energetickú tyčinku na hlad

  • zápisníček s kontaktmi na príbuzných

  • fotky najbližších príbuzných kvôli identifikácii a psychickej podpore obete ležiacej pod sutinami

  • list od rodičov, v ktorom upokojujete svoje dieťa, aby sa nebálo.

Viete si predstaviť, že takýto list píšete synovi či dcére preventívne vždy na začiatku školského roka a dúfate, že ho nikdy nebude musieť použiť?
Bŕŕŕ....

Adriana Markovičová

Adriana Markovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Iné moje texty môžete nájsť:* na tejto N-kovej stránke* na tejto Gorilej stránke* Sieťovkové recenzie Zoznam autorových rubrík:  RozchodológiaZápisky zblúdeného motovidlaVtedy a dnesČo mi napadloČo ma štveFotografieSpôsob ako prežiťMoje malé potešeniaNeverte ničomuZverejnené v tlačenom Sme

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu