Na úvod sa skúsim zahrať na štatistický úrad. Nebojte sa, nechystám sa sčitovať celý rok obyvateľov, uvediem len pár ukazovateľov, nad ktorými sa hodno zamyslieť.
Ukazovateľ prvý - frekvencia výroby seriálu No počkaj, zajac! (ďalej len NPZ)
Roky 1969 - 1986 (režisér Vjačeslav Koťonočkin, výtvarník Svetozar Rusakov): vyrobených celkom 16 častí, priemerný ročný počet 0,94 dielu.
Rok 1993 (režisér Vladimir Tarasov): vyrobené 2 časti, priemerný ročný počet 2 diely.
Rok 2005 (režisér Alexej Koťonočkin, syn): vyrobené 2 časti, priemerný ročný počet 2 diely.
Celkovo za obdobie: vyrobených 20 častí, priemerný ročný počet 0,55 dielu.
Najpracovitejšia režisérska rodina: Koťonočkinovci s počtom 18 častí.
Perspektívy do budúcnosti: Alexej Koťonočkin sa vyjadril, že ak sa nájdu financie, urobí aj celovečerný film. Peniaze sa stále hľadajú, ak ich niekto videl, nech sa ozve priamo jemu.
Poznámka: Po štvrtej epizóde to chcel režisér zabaliť, ale verejná mienka a chlapci z ÚV ho presvedčili, že sa oplatí ísť ďalej.
Ukazovateľ druhý - produktivita práce na seriáli NPZ
Jeden diel trvá 10 minút a je rozdelený na dve časti: intro (2 min) - titulky - zvyšok príbehu (8 min).
Jeden diel sa vyrábal priemerne deväť mesiacov.
Jedna minúta sa vyrábala 27 kalendárnych dní, t.j. 20 pracovných dní.
Pálčivá otázka č. 1: Čo robili tvorcovia zvyšné tri mesiace?
Pálčivá otázka č. 2: Nedal by sa každý diel prerušovať každé dve minúty? Predel by sa mohol využiť na reklamu, čo by vysielanie natiahlo na (moment, počítam... tretia odmocnica z dvesto, deleno pí) 30 minút.
Produktivita práce by sa tým prudko zvýšila takmer trojnásobne!
Ukazovateľ tretí - ziskovosť seriálu NPZ
Vývoz do zahraničia: predané práva na vysielanie v 102 krajinách (stav o 10:32:43 SEČ) - dodnes najlepší vývozný artikel Ruska v segmente kreslené rozprávky.
Mesačný tabuľkový plat Vjačeslava Koťonočkina: 500 rubľov (v tom čase cca 800 korún, dnes cca 125 eur).
Kam prepána išli tie zisky: 90% štátny rozpočet ZSSR, 10 % rozpočet Sojuzmultfilmu (nikdy som nerozumela tej ich záľube vo vytváraní pomenovaní pre štátne podniky, však sa im musel zauzliť jazyk).
Ceny: Grand Prix na festivale v Taliansku + Štátna cena ZSSR pre Vjačeslava Koťonočkina + súsošie inštalované na večnú slávu Vlka a Zajaca v meste Ramenskoje.
Už ma to prestalo baviť, toto nie je moja šálka Mojita.
Aha, aj tamtá pani, čo si práve robí horúci ibištekový čaj, už začala frflať, že chce vidieť, ako vyzerajú Vlk a Zajac dnes. Vydržte ešte, najprv si podám režiséra, nech to má za sebou.
Vjačeslav Michajlovič Koťonočkin (v orig. Вячесла́в Миха́йлович Котёночкин) sa síce ako dieťa pripravoval na delostreleckú kariéru na vojenskej škole, ale keďže sa druhá svetová vojna skončila a on stále niečo kreslil, zamestnal sa v Sojuzmultfilme.
Začínal ako animátor, skončil ako režisér najznámejšej sovietskej kreslenej rozprávky.
Vjačeslav napísal o svojom živote i autobiografickú knihu No počkaj, Koťonočkin - názov je reakciou obyvateľstva na jeho nechuť vyrábať ďalšie príbehy o tých dvoch zveroch.
V nej sa priznal, že bol inšpirovaný Disneyho animákmi, ale ak tipujete Toma a Jerryho, mýlite sa. Vraj túto oveľa drastickejšiu dvojicu videl prvý raz až o osemnásť rokov po tom, čo Vlk šplhal po lane za Zajacom. Vjačeslava nadchla skôr iná snímka, a to Bambi.
Príbeh, ktorý bol od začiatku koncipovaný ako karikatúra zlého vlka a dobrého zájčika, nechcel nikto režírovať - vraj išlo o nudnú banalitu, ba až brak. Keď to vzal do rúk tento sympaťák (len sa pozrite, nič zlé mu z očí nehľadí), zasadil príbehy do zaujímavých kulís a bolo to.
Bežný život sovietskeho občana vyzeral byť v kreslenej podobe veľmi atraktívny. Olympijské hry, lunapark, cirkus, múzeum, výletná loď - to sú miesta, kde o zábavu nie je núdza.
A keď si spomeniem na vianočnú besiedku a volanie publika "nie, dedo Mráz, nie, dedo Mráz!" , hneď mi padne slza dojatia do Mochita (alebo ma to tak striaslo?).
Ozvala sa i sovietska armáda so svojím nápadom, z Vlka mal byť nakrátko ostrihaný branec a čatár Zajac ho mal komandovať. Pamätáte si ten diel?
Že nie?
Bodaj by aj nie, taká somarina našťastie neprešla.
Ale aby som neposkytovala len jednostranné informácie, aj kritici sa našli. Tí videli v rozprávke všakovaké skryté podtexty - tu propagáciu homosexuality (scéna, v ktorej Zajac dáva Vlkovi v nemocnici kvety), tam prekrútený boj robotníckej triedy (akože Vlka) s inteligenciou (akože so Zajacom).
Čo vám poviem, doba to bola zvláštna, dovolím si však jedno odvážne tvrdenie.
Podľa mňa, mnoho divákov držalo palce skôr vlkovi.
Ešte sa vrátim k režisérovi. Keď 73-ročný Vjačeslav na prelome tisícročia zomrel, pokračoval v jeho diele i rovnako talentovaný syn Alexej. Čo viac by si mohol taký otec želať, že?
Teraz je čas na tú pani s vypitým ibištekovým čajom, ideme si povedať niečo o hercoch.
Vlk začínal v seriáli ako dvadsaťročný asociál a vandal.
Mierne vypulé brucho svedčilo o tom, že okrem fajčenia si rád zašiel na dve-tri pivká do pohostinstva (to spôsobovalo i tú typickú hojdavú chôdzu).
Ani v oblasti módy to nebol žiadny lúmen, stačí si vybaviť jeho otrasné kvietkované trenírky, a máte chuť vraždiť.
Podľa mňa bol v tej jeho posadnutosti jedným konkrétnym zajacom zárodok obsedantno-kompulzívnej poruchy, ale to by iste lepšie diagnostikoval hocijaký psychiater. Je ale fakt, že iné zvieratá zjesť nechcel.
Možno to bolo spôsobené nejakou traumou z detských čias, neviem, v každom prípade je škoda, že sa tak spustil - mal totiž veľký talent. Len si to zrátajte: výborná kapacita pľúc (viď scéna, v ktorej fúka do plachetnice), pevné chrbtové svalstvo (beh s liatinovými vaňami po stavenisku), či bez pomoci nôh vykonaný šplh po lane... to všetko dokazuje, že keby len trošku chcel, mohol na športovom poli dosiahnuť skvelé úspechy.
A čo jeho praktické zručnosti?
Priznajte sa, kto z vás vie tancovať, hrať na gitare, obsluhovať žeriav, kombajn, i takú tú guľu na búranie tehlových domov?
Ha, priatelia, došli sme, že?
Podľa mojich informácií však Vlka museli dabovať. Jeho skutočný hlas podľa všetkého nebol dostatočne chlapský, zaradila by som ho skôr ku tenoru. Prvým kandidátom na dabing bol Vladimír Vysockij, lenže jeho meno spôsobovalo súdruhom na ÚV žihľavku, tak ho nahradili akceptovateľnejším umelcom. Napriek tomu sa Koťonočkinovi podarilo Voloďovu pesničku prepašovať aspoň prvej časti (tuto malá ukážka , predstavte si k tomu Vlka na lane).
Keď v 86-tom dokončili šestnástu epizódu seriálu, mal Vlk presne štyridsať rokov. Dlho sa nemohol zbaviť imidžu hlúpeho stvorenia, filmári mu núkali samé rovnaké postavy - drobných zlodejíčkov, podvodníkov a sériových vrahov.
Čo o Vlkovi hovoria priatelia?
Vraj je v skutočnosti dobrákom od kosti, ktorý by neublížil ani muche.
Vlk tesne po perestrojke emigroval do Austrálie, kde si vzal za ženu miestnu zajačicu aborigénskeho pôvodu. Bola od neho o osem rokov staršia, avšak láska k nej spôsobila, že sa z neho stal vegán a ochranca týraných zajacov. Deti však spolu nemali, podľa špekulácií bulváru kvôli inkompatibilite RH faktora.
Mne sa pomocou mojich tajných zdrojov podarilo získať svadobný záber Vlka a jeho rozkošnej manželky Tasmíny.
Herec už zavesil filmovanie na klinec a honorár z posledných štyroch nových epizód venoval na charitu.
Okrem toho prestal fajčíť (v záberoch nahradil cigaretu lízankou).
Dnes tomuto sympatickému šesťdesiatnikovi (aktuálna podobizeň sa objaví po pohybe myšou na obrázku vyššie) pribudli vrásky, aj slabšie vidí, ale vtipne tvrdí, že aj tak by sa na svoje staršie filmy pozerať nemohol. Vraj bol vtedy strašne naivný, lebo si myslel, že mu sláva prinesie skutočné šťastie.
Ja len dodám, že má pravdu.
Zajac je vzorný štrnásťročný žiak základnej školy, ktorý nefajčí a nepije.
Veľké modré oči, ružové líčka a rozkošne tvarovaný biely chvostík na zadku priam lákajú... nie, pedofilov som nemyslela, vy úchyláci. Lákajú hlavne Vlka, ktorý by si ho rád urobil na večeru (teraz neviem, či ten úmysel nie je rovnako odporný v oboch prípadoch).
Zajac svoj talent na rozdiel od Vlka neprehajdákal. Atlét, mladý technik, cyklista, skokan do vody i šermiar, ktorý si raz-dva poradí hoci aj s potápajúcou sa loďou, a to som ešte nespomenula jeho kvality bubeníka či speváka slávnej neapolskej piesne O, sole mio.
No dobre, nechala som sa uniesť, spev mu až tak dobre nejde.
Zajacova ďalšia umelecká kariéra bola v deväťdesiatych rokoch prerušená liečbou alkoholizmu. Podľa bulváru nezvládal bohémsky život televíznej hviezdy. Pred desiatimi rokmi ho obsadili do ruskej telenovely Sladkije neprijatnosti (u nás uvádzaná nebola), v ktorej hrá dodnes.
Inak ho možno vidieť v epizódnych úlohách béčkových filmov a dokumentoch, v ktorých spomína na natáčanie seriálu No počkaj, zajac!.
Súkromný život Zajaca je telenovelou sám o sebe. Ženatý bol štyri razy, vzťahy (vrátane nemanželských) mu priniesli sedem detí.
V súčasnosti to vyzerá na stabilizáciu súkromia, s poslednou manželkou, o dvadsať rokov mladšou bývalou pornoherečkou, žije už deviaty rok bez škandálov.
Zajac práve dnes oslavuje 57 rokov.
Napriek tomu, že kamery sa zameriavali hlavne na oboch spomínaných hercov, nemožno si nevšimnúť osobnosť, ktorá síce nebola hybnou silou deja, ale svojou mohutnou postavou zanechala v mysli divákov nezmazateľnú stopu.
Hroch hral v seriáli fluktuanta, ktorý často mení zamestnanie, ale keď sa už niekde zamestná, svoju prácu robí dobre a s chuťou. Nájdeme ho strážiť obrazy v múzeu či poriadok v meste (policajná uniforma mu sekne), ale najviac si užíva ako stavbyvedúci a zároveň Vlkov nadriadený v časti, ktorej ukážku máte možnosť vidieť na konci článku.
Voľný čas zase trávi ukladaním drevených kolíkov na štadióne či nákupom melónov v miestnej tržnici.
Hroch mal v čase natáčania tesne po tridsiatke.
Hrával väčšinou na divadelných doskách (pamätný je najmä jeho Kráľ Lear či Grék Zorba), inak sa na obrazovke neuplatnil.
Perličkou z jeho mladosti je krátke hipisácke obdobie, z ktorého je i moja fotografia, vraj to bol pekný divoch. Marihuane však podľa vlastných slov nikdy neprepadol.
Hroch zomrel pred desiatimi rokmi v kruhu svojej rodiny, zanechal po sebe žialiacu manželku a jedného syna, úspešného sudcu na Európskom súdnom dvore.
Ostatní herci sa v NPZ vyskytovali zvyčajne v epizódnych úlohách, pre niektorých z nich to však bol celkom slušný odrazový mostík do ďalšej kariéry.
Napríklad, táto opaľujúca sa pani P. z pláže, sa v deväťdesiatom druhom stala jednou z Troch sestier prasiatok v Oscarovom režisérskom spracovaní Sergeja Muchalkova, pod ňou vidíte aj u nás populárneho komika Mister Ga-Ga známeho z Montyho Pythona.
Keď hovoríme o seriáli, nesmieme opomenúť výborný výber hudby.
Nešlo síce o originálne skladby určené špeciálne pre tento produkt, ale tvorcom sa do neho podarilo zakomponovať asi štyridsať kvalitných melódií. Spomeniem ruský ľudový Kazačok, Milióny ruží od Ally Pugačevovej, klasický Šabľový tanec Arama Chačaturjana, ale aj zahraničné veci - rôzne jazzové kúsky, moderná Lambada či Jarrého spracovanie chytľavého Popcornu.
Kupodivu, žiaden z autorov hudby sa nedožadoval autorských práv, naopak, považovali to za česť byť uvedení v takej lahôdke, akou No počkaj, zajac! nesporne je.
Myslím, že tu vznikol vhodný priestor na uvedenie mojej najobľúbenejšej časti, vychutnajte si ju spolu so mnou (aj s tým Hrochom a Popcornom).
A ešte malá spomienka na detstvo... pamätáte si niekto na túto "hernú konzolu"?
Sa mi tie vajcia niečo napadali do košíka....
Tu je link, ak si chcete zahrať aj vy: No, počkaj!
Nabudúce: Žandári zo Saint Tropez
Zdroje a fotografie:
http://allnupogodi.narod.ru/
http://nupogodi.net/
http://www.nu-pogodi.net/
http://calend37.com/event/2009
http://fakty.ua/122416-rovno-10-let-nazad-skonchalsya-sozdatel-nu-pogodi-vyacheslav-kotenochkin
http://www.golddisk.ru/people/6226/
http://www.motorola-blog.cz/2011/11/doporucujeme-sovetska-klasika-nu-pogodi.html
http://vi.wikipedia.org/wiki/T%E1%BA%ADp_tin:Nu_pogodi_in_Ramenskoe.JPG
http://bajlandie.wordpress.com/tag/ja-ci-jeszcze-pokaze/
