Ako mi internet ublížil a pomohol zároveň

Autor: Adriana Markovičová | 2.1.2007 o 22:55 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2291x

Vyskúšala som si to na vlastnej koži. Chvíľu vzlet do výšin, potom krutý pád, zúfalstvo a nakoniec takmer happy-end. Skoro ako v lacnej telenovele. Začnem však od začiatku....

Viete, nie vždy je človek schopný pomôcť si sám. Vtedy hľadá pomoc, no a ja som natrafila na internet. Tento blog. Svoj žiaľ som vyliala do klávesnice a dúfala som, že mi to pomôže. Varovali ma, nerob to, ľudia sú všelijakí a schovaní pod akýmsi nickom (dlho som netušila, čo to znamená - je to vlastne anonym, ktorý má svoje "vlastné" meno) na teba nakydajú hocičo.

Písala som to asi pol hodiny. Za tých asi tridsať minút som si prežila všetko.

Žiaľ.

Iróniu.

Škodoradosť.

Strašnú úzkosť.

Uspokojenie.

Potom som to dala na blog. Čakala som, potrebovala som pochopenie. A ono naozaj prišlo. Od Ľudí. Držali mi palce, kričali - nevzdávaj sa, stojíš za to! So slzami v očiach som si vravela - to je ono, toto mi pomáha, som šťastná, ja to predsa všetko zvládnem, spolupatričnosť neznámych mi úplne zamotala hlavu.

Potom to prišlo. Komusi to nedalo, čosi sa mu zamarilo, opantaný neskutočnou samoľúbosťou vytasil najväčšiu zbraň, akú mu jeho srdce ponúklo.

Fúúúj!

Hanba!

Je to plagiát!!!

To som už čítal!

Neveríme ti!

Upáliť!

Viete koľko energie do tej zloby musel vložiť? Nemohol radšej v tej chvíli pohladiť po vlasoch svoje dieťa?

A potom sa stal malý zázrak. Zavolala mi priateľka. Zoznámili sme sa celkom nedávno cez internet. Pýtala sa ma, ako sa práve mám, lebo cítila, že mi nie je najlepšie. Zdvihla ma zo zeme na kolená. Ďakujem, Veronika.

O pár minút zapípala esemeska. Tiež od priateľky. Drž sa, vravela. Zdvihla ma z kolien na stoličku. Ďakujem, Mirka.

Keď mi zvonil mobil znovu, to číslo mi bolo neznáme. Ozvala sa mi spolužiačka zo školy, ktorú som nevidela asi dvanásť rokov a teraz býva v zahraničí. Vraj čítala ten blog a chcela mi len povedať, že sa to dá prežiť. Zdvihla ma zo stoličky a oprela o stenu. Ďakujem, Slávka.

Správu do schránky mi napísal ďalší Človek. Poznám ju len z jej blogov. Dúfam, že sa nenahnevá, ak ju budem citovať: "Poznám to z vlastnej skusenosti - na blogu sa taketo osobné spovede NEODPÚŠŤAJÚ...". Jej slová ma narovnali a ostala som stáť na pevných nohách. Ďakujem, Mária.

Keď mi napísala Katka, stála som na nohách, ale pomerne neisto. Písala, aby som neutekala z bojiska a nechala ten blog na svojom mieste. Vieš, ja už nemám toľko odvahy, vysilili ma ľudia, ktorí nemajú meno ani veľké písmeno na začiatku slova. Zatiaľ tú odvahu nemám. Ale aj tak ďakujem, Kati.

Vstala som a idem ďalej. Život ma bolí naďalej, ale oni tu stále sú a myslia na mňa. To mi celkom stačí. Aj bez nejakej karmy.

Len neviem, či mám čítať aj diskusiu. Nechcem znovu spadnúť na zem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty a obavy rodičov. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Bývalý šéfredaktor Plus 7 dní naklonený Smeru mal byť Kočnerov človek

Správy z Threemy naznačujú aj to s kým si Kočner dohodol živé prenosy na TA3.


Už ste čítali?