Ako sa vyrába dospelý človek (veľmi nepraktický návod)

Autor: Adriana Markovičová | 17.3.2011 o 8:00 | Karma článku: 19,08 | Prečítané:  16590x

Sedím v zborovni a čakám. Vedľa v zástupcovni vládne vzrušenie, akýsi nešťastný učiteľ zle vypísal hlavičku protokolu. Použil arabskú číslicu, hoci v pokynoch bolo jasne napísané, že tam má byť rímska. Pozerám sa do svojho dvojhárku papiera a padne mi kameň zo srdca. Mám tam IV.A. Fúúú, som zachránená, ďalší krok významný pre ľudstvo je za mnou... O pár minút to začne. Maturitné písomky. Dnes slovenčina, kedysi môj obľúbený predmet.

Milovala som slohy. Písavala som ich aj spolužiakovi zo základky Jirkovi (chcela som vyzerať ako dobrá kamoška), ale nesmel to byť dobrý sloh, tak na trojku, aby to nebolo nápadné. Naivne som dúfala, že text o prežívaní Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva žiakom ôsmej triedy mi zabezpečí triednu popularitu. Mala som šťastie. Po pár rokoch si na to na triednom stretnutí Jirko spomenul sám od seba a pozval ma na pohárik. Či mu ten sloh pomohol v živote? Neviem, už nežije. Vraj autohavária.

Zástupkyňa nesie s noblesou a príslušnou vážnosťou testy. Dve kôpky, ktoré treba prepočítať a skontrolovať, aby všetko klaplo.
Týždeň predtým sme k tomu dostali dlhý manuál, ktorý presne uvádzal, kedy treba študenta vyslať na záchod, a kedy je to zase krajne nevhodné. Časový rozpis by pokojne mohli prebrať v kozmickom stredisku niekde na Bajkonure, minutáž nepustí, štart musí byť presný. Teraz treba rozdať prázdne tlačivá, teraz sa podpíšte, ale pozor, sú prepisovacie, vy sa musíte len na druhú stranu.
Nápoje áno, potraviny nie.
Ani čokoládku (zamastili by ste nám to tu).
Administrátor si vezme do triedy hodinky, testy, kriedu, a čo to ešte? Skoro by som zabudla, nezabudnite  si vziať tento manuál!
Nie je čas rozmýšľať, musíte konať, vojaci!
Usmievam sa, zdá sa mi to malicherné.

Vleziem s testami do triedy. Takmer ihneď sa chce všetkým strašne cikať.
Najviac mne. Vypila som priveľa kávy, už od rána sa mi drieme. Ale chyba lávky, teraz už musíme vydržať, je to skúška dospelosti (a zvierača močovej rúry).
Teraz moji zlatí, vezmite do ruky pero, budeme vypisovať hlavičku. Jedno písmenko do jedného rámčeka, nesmiete sa pomýliť, máme na celú školu len päť náhradných tlačív.

Ó, ty modla mdlého maturanta,
kiež by si videla,
akú úctu k Tebe chovám,
neodvážim sa ani pohnúť,
by som ti ujmu nespôsobil,
tlačivo moje,
prepisovacie,
ver mi,
nechcem ti ublížiť,
len kradmou rukou spísať číslo rodné,
čo som od sudičiek pri zrode dostal do vienka.


Čo sa ti to stalo, dieťa úbohé? Že si sa pomýlil? Pokojne, maturant, pošleme posla, donesie nové tlačivo...

Začínajú. Otvoria dvadsaťstranový test a pustia sa do práce...

...sekundová ručička sa špacíruje po kruhovej dráhe a keď načne koliesko číslo 5400, prikážem odložiť perá. Zbalia si zmuchlané vreckovky a fľaše vody zo zeme a idú. Máme pár minút voľno, aj oni, aj my.
Stretávam ich pod stromami, vyťahujú nesmelo cigarety, dnes sa tým ani netaja, stres je stres. Pár z nich volá domov mame... raz darmo, matky to prežívajú najhoršie.
Pani učiteľka, ako sa povie žene z Levoče jedným slovom?

O hodinu už sedia všetci v laviciach a čakajú. Teraz už môžu aj čokoládky. Rozbalia si orieškové a hrozienkové dobroty a čakajú. Ešte misia na záchod, mechúr treba vyprázdniť.
Presne o 12.20 vyhlásia v rozhlase témy, presne ako kedysi. Ktovie, či sa aj dnes pár dní pred písomkami šíria zaručené pravdivé informácie z najvyšších miest... Bude Hviezdoslav? Alebo európska moderna?
Sotva, literatúra sa už akosi nenosí. Bohužiaľ.
Ale ani štyri strany angažovaných bludov o budovaní socialistickej vlasti. Našťastie.
Dnes stačí polovica.
Chceme názor. Názor na tvoju cestu k dospelosti.
Alebo názor na tvoju ulicu.
Dokonca aj názor na postavenie blogera v spoločnosti.
Ak nemáš názor, môžeš si vybrať dvojku, tá je taká neutrálna, dá sa písať o všeličom.
Študenti sa ma pýtajú, kto je to bloger. Jáj, deti moje, to vám ja nemôžem...
Väčšina teda píše o svojej ceste k dospelosti. Pár z nich ten text zmastí za hodinu, zbalí si nezjedenú čokoládu, pod pazuchu strčí poloplnú fľašu bublinkovej malinovky a ide.
Už dávno viem, že prví končievajú štvorkári...

Kým ostatní listujú v synonymických slovníkoch, pustím sa do čítania odovzdaných prác. Nemala by som, ale som zvedavá, akí sú dnešní maturanti.
Bol deň ako každý iný. Slniečko svietilo, vtáčiky spievali. Sedela som na deke rozprestretej na hebkej trávičke. Zrazu som sa postavila a chcela spraviť prvý krôčik, lenže som spadla na zem... (teraz nasleduje jedna strana o tom, ako sa jej nechcelo vstávať do škôlky, ako nastúpila do prvej triedy a zbadala svoju lavicu, ako mala pätnásť a zaspala do školy)... maturitou končím svoju púť. Sedím zahľadená do svojich papierov a pozerám na spolužiakov zahľadených do papierov... hádam dnes tú maturitu nedomrvím, lebo to by sa moja cesta k dospelosti zakľukatila.

Toto šťastné dieťa je už podľa papierov dospelé. Má volebné právo a raz bude rozhodovať o mojom dôchodku. Možno z nej bude niečia dobrá matka a nedopadne až tak zle. Kto si kedy spomenie, že mala zo slovenčiny štvorku a asi nikdy nečítala nič dlhšie ako recept v časopise o varení? Hoci... nechcem byť zlým prorokom, ale práve sa vďaka maturitným témam dozvedela, že existujú blogy. To riziko sa však dá zniesť, že?

Čítam druhú prácu. Spomínam si na tohto chlapca, keď odchádzal, oblek mu bol trochu priveľký a košeľa trčala napoly z nohavíc, zjavne sa necítil vo svojej koži. Bežný priemerný trojkár. Začína povzbudivo.
Bol tmavý sychravý novembrový večer, vietor sa preháňal ulicami a lomcoval stromami. Spoza nich bolo vidieť budovu. V tej budove sa svietilo len na jednom poschodí. A vtedy sa narodilo dieťa. Bol som to ja. Takto začala moja cesta k dospelosti... keď som dosiahol pätnásť rokov, začal sa môj zúrivý zápas so strednou školou. Jedna písomka striedala druhú a ja som sa musel brániť ako lev... teraz som tu, v tmavej sychravej triede a píšem...
Asi by mal menej pozerať horory. A možno sa z neho nakoniec stane poisťovací agent, ktorý bude v dokonale padnúcom obleku zúrivo presviedčať klienta o výhodnosti poistky proti teroristickému útoku.

Pomaly strácam nádej na kvalitný text, keď sa zrazu stretnem s Ňou. Už odišla z triedy, vlastne si ani neviem vybaviť, ako vyzerala, túto triedu totiž nepoznám. Píše o svojej ceste...
Keď som mala tri roky, otec odišiel od rodiny a našiel si novú manželku... objímajúc starého plyšového medveďa som si po večeroch v duchu predstavovala, ako on drží za ruku cudzie deti... hnevala som sa na mamu, keď mi čosi zakazovala... veľmi ju obdivujem, že to so mnou vydržala, hoci ja som bola na ňu často zlá... chcela by jej to všetko vrátiť... možno aj dobrou známkou na maturitnom vysvedčení...
Trpká cesta, ale napriek všetkému je asi na život pripravená.

Na druhý deň už nie som administrátor, strážim chodbu. Pokyn znie nevpustiť na toalety dvoch študentov naraz. Začínam mať vážne podozrenie, že na záchodovú problematiku vyčlenili vo NÚCEMe osobitného referenta (NÚCEM nie je nadávka, NÚCEM je Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania).
Sedím na štvrtom poschodí, kde sú dve triedy. V jednej triede sedí študent, ktorý si zvolil náročnejšiu úroveň z anglického jazyka, v druhej dievčina s podobnou stratégiou v jazyku nemeckom.
Každý má svojho osobného administrátora.
I ten, kto už úspešne absolvoval prvú triedu základnej školy, si vie spočítať, že na jedného žiaka pripadá jeden a pol učiteľa, ktorý by za ten čas mohol urobiť kôpku užitočnejšej práce. Namiesto toho ten jeden a pol učiteľa sedí v triede alebo na chodbe v prievane a stráži, aby študent neodpisoval.
To je ale náhoda, tí ostatní dozorujúci sa celkom zapotia, kým správne nastavia CD prehrávač s nahrávkou cudzojazyčného textu a zabezpečia absolútny pokoj v triede.
Nesmie vŕzgať žiadna stolička, nesmie kýchať žiadny žiak.
Teraz sa opäť nesmie cikať.
Dýchať môžete (aj keď... na túto aktivitu sme návod od NÚCEM nedostali, takže ktovie, či to robíme dobre, vysokoškolské vzdelanie je vám v takýchto chvíľach nanič).

Keď sa z tried vymotá aj posledný maturant, učitelia sa spoločne odoberú opravovať testy. Nemusíte byť odborníci v predmete, dostanete predsa od NÚCEMu kľúč správnych odpovedí, že?
Po hodine opráv kričíme jupí, máme to... ale nie, ústav práve poslal opravený kľúč. Nedomyslel, že žiaci majú viac fantázie ako on a prídu s originálnymi, avšak správnym odpoveďami.
Čo už,  stane sa, aj ústav je len človek.

Lenže ústav sa opäť pomýlil. V kľúči sú vymenené niektoré odpovede.

Tu zvíťazí zdravý rozum a nečakáme na ústav. Opravíme to podľa vlastného uváženia.
Bolo načase, sú štyri hodiny poobede a máme toho plné zuby.
Mám pocit, akoby som celý deň kopala kanál.
Idem domov.

"Domov je miesto, v ktorom smieš ísť na záchod kedy len chceš."

 

PS: Ukážky zo slohových prác sú uvádzané bez gramatických chýb. Moja učiteľská duša to totiž nezvádla a opravila ich. Hádam sa na mňa za to nemenovaní autori nebudú hnevať. A nielen za to...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?